Ako efektívne a konštruktívne ukončiť rozhovor a odložiť ho na neskôr

Niekedy sa stáva, že aj napriek najlepším úmyslom a snahe udržať rozhovor v konštruktívnej rovine sa situácia zvrtne a my náhle čelíme silným emóciám, či už z našej alebo partnerovej strany. Ak konflikt prerastie do určitého bodu, je ťažké vrátiť rozhovor späť do neutrálnej polohy. V takýchto situáciách je často vhodné rozhovor ukončiť a vrátiť sa k nemu inokedy.
Efektívne ukončenie rozhovoru – ako na to?

1. Uvedomenie

Prvým krokom je spozorovanie toho, že sa rozhovor začína stávať konfliktným. Začínajú sa objavovať známky hnevu a podráždenia u nás alebo komunikačného partnera. Konfliktnosť v rozhovore sa dá spoznať podľa toho, že sa z faktických argumentov prechádza do obviňovania, osočovania a osobných útokov.
Prvý krok vyžaduje najmä veľa sebareflexie a taktiež zdravú mieru sebakritickosti. Je podstatné uvedomovať si svoje emócie, ktoré prežívame počas rozhovoru a zároveň byť schopný zaznamenať zmeny emócií partnera. Okrem pozorovania a zachytávania zmien emócií je dôležité zastaviť sa v momente, keď máme chuť druhú osobu z niečoho obviniť. V okamihu, keď zachytíme svoju myšlienku, ktorá je smerovaná na druhého s výčitkou či obviňovaním, je podľa môjho názoru najvyšší čas rozhovor ukončiť, ak to neskôr nechceme ľutovať. Pre lepšiu predstavu uvediem pár príkladov obviňujúcich myšlienok:

„Ty za to môžeš, že kričím/hnevám sa, ak by si …(niečo neurobila), tak by to tak nebolo.“

„Je to tvoja vina, že sme sa sem dostali …“

„To ty si začala …“

„Ty za to môžeš, že sa takto správam. Vieš, že ma vytáča keď…“

Pri ukončovaní rozhovoru je dôležité prevziať svoju mieru zodpovednosti, a to hlavne za svoje správanie a prežívanie. To, že sme nahnevaní, nespôsobil ten druhý, ale my sme sa rozhodli, že sa nahneváme. Nevadí, že nešlo o vedomé rozhodnutie. Stále je to náš hnev, naša zodpovednosť. Niekto by mohol namietať, že druhý je príčinou nášho hnevu. Môže sa to tak zdať. K tomu mi vždy napadne jedna otázka: Ak by nás však niekto mohol nahnevať, kedy chce, nemal by nad nami v určitom zmysle úplnú kontrolu?

2. Zastavenie rozhovoru

Rozhovor sa dá väčšinou veľmi efektívne zastaviť pomocou ja-výrokov.
Môžeme povedať napríklad:

1. Mám pocit, že tento rozhovor nikam nevedie. Čo keby sme sa k nemu vrátili zajtra?

2. Mám pocit, že dnes neviem byť konštruktívny. Môžeme sa o tom porozprávať zajtra?

3. Mám pocit, že sa nám to obidvom vymklo z rúk. Nechcel by som, aby to skončilo zle. Môžeme sa o tom porozprávať neskôr?

Všimnite si, že v žiadnom príklade nie je povedané, že ten druhý robí niečo zle alebo že on môže za to, čo sa deje. Nikde ani nie je povedané, že je nekonštruktívny alebo že on je zodpovedný za to, že sa my hneváme.
Štýl vedenia diskusie uvedený v príkladoch je zameraný na spoluprácu. To znamená, že vždy keď sme v interakcii s inými ľuďmi sme spoluzodpovední za to, čo sa v danej situácii deje. Príklad č. 1 hovorí o tom, že táto situácia nikam nevedie. Nehovorí teda o nikom zo zúčastnených a nikoho teda neobviňuje. Hovorí, že momentálna situácia nie je priaznivá a tak sa snaží preložiť rozhovor na iný čas. Príklad č. 2 sa dá použiť v situácii, kedy si uvedomíme, že sme nahnevaní alebo že sme v nespolupracujúcej nálade. Č. 3 hovorí o tom, že sme obidvaja spoluzodpovední za to, čo sa deje.

3. Dať si od seba pauzu

Ak sme sa rozhodli ukončiť rozhovor, ktorý sa stával do značnej miery konfliktným, je dobré si dať od seba na určitý čas pauzu. Osobne odporúčam aspoň 30 minút spolu nekomunikovať. 30 minút trvá tzv. refraktérna fáza. Je to čas, počas ktorého sa vaše telo upokojuje a vracia sa do normálu. Počas týchto 30 minút ste ešte stále takpovediac pripravení okamžite bojovať.

4. Dohodnutie pokračovania

Po tom, ako ukončíme rozhovor, je dobré sa niekedy v priebehu najbližších hodín alebo dní stretnúť a naplánovať si pokračovanie rozhovoru na konkrétny čas. Nie vždy je dobré dohovárať sa hneď po ukončení rozhovoru, keďže je väčšia pravdepodobnosť, že jeden z vás, ak nie obaja prežívajú určitú mieru hnevu.
Efektívne je dohodnúť sa, kedy sa k danej téme znovu vrátime. Je to dobré z toho dôvodu, že obidvaja partneri sa môžu na ten čas pripraviť. Hlavne obidvaja budú vedieť, že sa vtedy chcú porozprávať a tak sa pravdepodobne nestane to, že by sa niekam ponáhľali alebo že by ich snaha o nadviazanie rozhovoru zo strany partnera nejakým spôsobom zaskočila nepripravených.

5. Vrátenie sa k rozhovoru

Niekedy to vyzerá, ako keby sa rozhovor nikdy neprerušil, pretože sa zdá, že komunikační partneri pokračujú v tých istých emóciách, ako keď rozhovor zastavili. Toto sa často stáva vtedy, ak sa ani jeden z nich nezastavil a nezamyslel, prečo sa v pôvodnom rozhovore cítil tak, ako sa cítil. Čo vlastne vyvolalo jeho hnev? Čo ho spustilo?
Odpoveď na tieto otázky je treba hľadať hlboko v sebe. Hnev môže vzniknúť z toho, že niečo vnímame ako fyzickú či psychickú prekážku, alebo z toho, že sa cítime bezmocne, či máme z niečoho strach a tak ďalej. Možností je veľa. Je dobré sa dôkladne zamyslieť a hľadať v sebe svoje spúšťače hnevu. Čo spôsobilo, že som sa nahneval? Aké som mal dôvody? Akej mojej citlivej časti sa tá situácia dotkla?
Ak prídem na svoje spúšťače, je efektívne sa zamyslieť aj nad spúšťačmi druhej osoby a teda si predstaviť, prečo mohla druhá osoba reagovať tak, ako reagovala. Pozor. Vytvárame si hypotézy o tom, prečo sa druhý správal istým spôsobom. To, na čo prídeme, sa stane pravdou alebo faktom až vtedy, ak to druhá osoba potvrdí. Dovtedy je to len domnienka a hypotéza, ktorú je treba overiť.
Pozitíva rozmýšľania nad vnímaním druhého:

  • prehĺbi sa náš vzájomný vzťah, pretože je veľmi pravdepodobné, že sa niektoré naše hypotézy potvrdia, vďaka čomu lepšie porozumieme druhému človeku,
  • druhý bude mať pocit, že sa o neho zaujímame, čo mu umožní sa ľahšie otvoriť. To nám pravdepodobne umožní rýchlejšie vyriešenie celej situácie,
  • precvičíme si svoju empatiu a vytvoríme si nové prepojenia v mozgu, čo nám umožní efektívnejšie reagovať v podobných situáciách.

Práca s konfliktnými situáciami je z veľkej miery prácou na sebe samom. V prvom rade je dôležité uvedomiť si svoj hnev a svoju nekonštruktívnosť. To si vyžaduje dostatočné množstvo sebareflexie a zdravej miery sebakritickosti. Tréningom sa však dá dosiahnuť veľmi veľa.

Chceš ešte viac zdokonaliť svoje komunikačné schopnosti? Môžeš sa prihlásiť do hravého online tréningu alebo do mailingu a nič nové ti neunikne.

Páči sa ti článok? Budeme radi, ak o ňom povieš ostatným.

3 Comments

  1. igi kysucky 21. januára 2017 at 17:50

    Navzdy ukoncit rozhovor najma s priatelmi sa mi podarilo malokedy.Pravidelne,ale intuitivne bez varovania menim temy.Samemu mi to je smiesne.IGI Laird of Dunans.Je to dobre,alebo sa to da zvladat inteligentnejsie?

    Reply
    1. Martin Čajko 26. januára 2017 at 16:43

      Cieľom nie je navždy ukončiť rozhovor. Ide skôr o prerušenie rozhovoru a vrátenie sa k nemu, keď emócie ochladnú.
      Menenie tém je podľa mňa u väčšiny z nás bežnou praxou. Podľa mňa, ak to vášmu okoliu nevadí a nie je to podľa nich preháňané, tak je to v poriadku.

      Reply
  2. Lucia Branicka 26. januára 2017 at 23:16

    Zase veľmi dobrý článok! Verím, že uvedomenie si seba samého, svojich emócií, je veľmi dôležité, ale treba to naozaj spraviť ešte predtým, ako ma negatívne emócie úplne premôžu a ja už nebudem schopná ukončiť rozhovor a poviem výčitky, ktoré ma budú samozrejme potom mrzieť. Najhoršie na tom je, že človek si aj v týchto silných emóciách môže uvedomovať seba, ale tie emócie sú také silné, že je proti nim slabý. Ale máš pravdu, ak také niečo príde, treba prevziať zodpovednosť za svoje správanie! Samozrejme, najradšej by som sa už nikdy nedostala do negatívnych emócií a zastavila ich skôr, ako pod ich vplyvom niečo poviem, spravím. Nezostáva nič iné, len trénovať, trénovať, trénovať sebareflexiu a sebaovládanie. A empatiu… 🙂

    Reply

Leave A Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *