Nedávno som mal možnosť sedieť po dlhšom čase na mieste spolujazdca a nechať sa viesť. Namiesto toho, aby som oddychoval, som sa z času na čas pristihol pri tom, ako sám šoférujem. Ono by to nebolo nič zlé, keby som svoje šoférovanie robil v tajnosti a len sám pre seba. Ja som však o ňom hovoril šoférovi, teda mojej manželke. Hovoril som jej, kedy preradiť na vyššiu rýchlosť a kedy sa preradiť z pruhu do pruhu. Keď som takto okomentoval jej spôsob jazdenia už po niekoľký krát, neudržala sa a povedala mi pár teplých slov.

V tej chvíli sa ma to na chvíľu dotklo. Veď som nechcel nič zlé. Chcel som jej pomôcť byť lepším šoférom. Lenže po chvíľke som si uvedomil, že zo mňa hovoril môj vlastný strach. Strach z toho, že sa niečo stane s autom, keď sa bude takto jazdiť alebo strach, že neodhadne situáciu a nabúrame. Taktiež som si uvedomil, že šofér má úplne iný pohľad na situáciu na ceste než spolujazdec. Šofér je v deji a má kontrolu, rieši veľa vecí a zároveň má možnosť ovplyvniť to, čo sa bude diať. Neznamená to, že nehavaruje, ale znamená to, že je pokojný, keďže jeho život je v jeho rukách.

Na druhej strane spolujazdec rieši len malú časť situácie. On nemusí radiť, všímať si iné autá, držať nohu na plyne a podobne. On len vidí, čo sa deje a na základe toho sa rozhoduje, čo spraviť. Zároveň nemá kontrolu nad situáciou a vozidlom, čo v ňom vytvára určitú formu neistoty. A práve táto neistota ho núti hovoriť tomu druhému, čo má robiť. Spolujazdec má totiž pocit, že v danej chvíli by lepšie zareagoval a tak sa chce podeliť o svoj poznatok so šoférom. Problém je v tom, že šofér si jeho radu nevypýtal a preto to z jeho pohľadu vyzerá, ako keby sa jeho spolujazdec nad neho vyvyšoval a tváril sa, že vie niečo lepšie.

Ja som si tvoju radu neprosil

Celý problém v danej situácii je v tom, že niekto dáva dobre mienenú radu niekomu, kto si ju neprosil.

Ak teda dávame radu, je dobré mať aspoň súhlas druhej osoby, že si chce dať poradiť. Môžeme to urobiť napríklad takto: „Chcel by si počuť môj názor na to, ako si jazdil?“ (najlepšie je to riešiť po zaparkovaní auta) alebo „Môžem ti dať radu?“ Ak druhá osoba odpovie áno, môžeme jej povedať, čo máme na srdci. Snažme sa pri tom používať ja-výroky a popisný jazyk (jazyk bez hodnotenia), znížime tak šancu, že druhý pochopí našu snahu ako vyčítky alebo kritiku.

Na druhej strane, ak nám druhý odpovie, že nechce našu radu, je nutné, aby sme si zakusli do jazyka a svoje rady si nechali pre seba. Ak by sme mu aj tak povedali, čo si myslíme, k druhému to vysiela jasný signál, že nerešpekujeme jeho voľbu nevypočuť si náš názor. Zároveň hovoríme, že otázku, ktorú sme použili na získanie jeho súhlasu s daním spätnej väzby, sme sa niekde naučili a používame ju len pro forma.

Ideálne je, aby si radu vypýtal v našom prípade vodič sám. Vtedy má záujem o náš názor a je otvorený si ho vypočuť a zamyslieť sa nad ním.