V predošlom článku sme sa venovali situáciám, v ktorých dieťa cíti hnev. Ako postupovať pri strachu a úzkosti?

Nebagatelizovať obavy

Bagatelizovanie obáv v žiadnom prípade nepomáha. Nie je teda vhodné, aby sme sa dieťa pokúšali presvedčiť, že sa s danou vecou nemá trápiť. 

Strach je prítomný a dieťa potrebuje, aby ho mohlo s niekým zdieľať. V opačnom prípade by sa mohlo naučiť tento strach potláčať, čo by mu znepríjemňovalo ďalšie fungovanie v živote.

Ako teda pomôcť dieťaťu s negatívnymi emóciami? 

Ak sa zaujímame, čo sa deje a spýtame sa ho, čo ho trápi – dávame mu tým najavo, že mať strach je v poriadku a sme pripravení porozprávať sa o tom. 

Ak sa nám dieťa rozhodne so svojím strachom zveriť – už toto je veľmi dôležitý krok, pretože do nás vložilo svoju dôveru.Je preto vhodné danú ťažkosť nezosmiešňovať, neznižovať jej váhu a nevyhlasovať, že toto problém nie je. 

Je dôležité naozaj prejaviť úprimný záujem a dieťa si vypočuť. Aj nepatrná odmietavá mimika tváre alebo prevrátenie očami môže spôsobiť u dieťaťa pocit nepochopenia.

Taktiež je nápomocné, ak dieťaťu venujeme plnú pozornosť a ono tak nemá pocit, že nás v nejakej činnosti otravuje či vyrušuje.

3 techniky, ktoré pomôžu pri silných emóciách

1. Spoločné dýchanie a pomoc s metaforou

Ak dieťa náhle prepadne strachu a nevie sa upokojiť a plače, môžeme reagovať napríklad nasledovne: „Vidím, že ti to naozaj robí starosti. Čo keby sme teraz skúsili trošku spoločne dýchať? 

Môžeme sa dieťaťa spýtať, kde ten strach v tele cíti a kde mu ten veľký ťažký chumáč sedí. Je dobré si pomáhať metaforami a snažiť sa strach opísať ako konkrétny objekt. Dieťa si ho tak bude môcť zhmotniť a zachádzať s ním ako s konkrétnou vecou. Dopytujeme sa či je to v brušku, v hlave, na srdiečku, prípadne kde inde. 

Potom ho vyzveme, aby si zatvorilo oči, aby sa sústredilo na dané miesto v tele a poriadne sa nadýchlo. Môžeme sa spoločne hlasno nadychovať spolu s ním, aby pri cvičení malo parťáka. Ďalej ho požiadame, aby strach z tohto miesta úplne vyfúklo a odfúklo ho ďaleko preč. Nádych a výdych môžeme spoločne zopakovať 3-5x, aby sme upokojili dýchanie dieťaťa a tým aj celé jeho telo.

2. Navrhnutie spoločnej prechádzky

Veľmi nebezpečná vetička je „Nemysli na to, je to len v tvojej hlave!“. Dieťa by samozrejme na to rado myslieť prestalo, avšak nie je také jednoduché pretnúť prúd úzkostných myšlienok.

 Dieťa sa následne môže cítiť ešte viac zahanbené alebo vinné, čo docieliť nechceme.

 Namiesto predošlej formulky môžeme vyskúšať radšej vetu: „Zdá sa, že tvoja hlava je preplnená myšlienkami. Čo keby sme sa teraz prešli a trošku ju upokojili?“.

Vetičkami, ktoré deťom ponúkame, mu vždy dávame najavo, že sme tam pri ňom a s ním. Že vieme spoločne aktívne urobiť nejakú činnosť – cvičenie, hlboké dýchanie, prechádzku – čokoľvek, čo myšlienky pomôže trošku rozptýliť. 

Učíme teda dieťa aj to, že nie sme v strachu bezmocní, ale sami ho vieme korigovať. Dodávame dieťaťu odvahu a povzbudzujeme ho, aby sa strachu nepoddávalo. Dieťa si postupom času tieto techniky zvnútorní a bude postupne po nich siahať aj samo.

3. Zapojiť do riešenia aj samotné dieťa

Veľmi nepríjemne na dieťa pôsobí veta: „Ja už fakt neviem, čo mám s tebou robiť!“. Cítite tú bezradnosť v tejto vete? 

Ak je dieťa úzkostnejšie a plačlivejšie, k situáciám, kedy cíti strach a rozruší sa, dochádza pomerne často. Je náročné neustále týmito situáciami prechádzať.

 No vaša bezmocnosť iba prehlbuje bezmocnosť dieťaťa. Dieťa v danú chvíľu potrebuje zachovanie si chladnej hlavy a nádeje. 

Tieto situácie sú veľmi náročné pre každého jedného rodiča. Avšak možnou cestou, ako z toho von, môže byť zapojenie do vyriešenia situácie aj samotné dieťa. Vyzvať ho, aby aj ono popremýšľalo spolu s nami. Čo by sme mohli robiť, aby sme sa obaja upokojili?

 Niekedy to nie je možné a dieťa sa zmieta v emóciách, v takom prípade je potrebné dopriať mu ešte trošku času.

Ak pri komunikácii s deťmi stále tápate, je zaujímavé si prečítať článok desatoro komunikácie s deťmi, kde ponúkame tipy a inšpirácie.

Dôležitosť povzbudzovania

Byť dieťaťu nablízku je užitočné. Neznamená to však, že všetky veci máme robiť za neho.

Platí pravidlo, že sa snažíme pomáhať vždy iba do takej miery, do akej dieťa pomoc ešte potrebuje. Nerobíme za neho veci, ktoré už dokáže urobiť samé. 

Ak dieťaťu neustále poskytujeme pomoc a „zachraňujeme ho“, nepríde na to, ako si v živote poradiť samo. 

Preto je dobré dieťa povzbudzovať a podporovať aj jeho vlastné zdroje zvládania. Môžeme si pomôcť vetou: „Viem, že teraz cítiš úzkosť, ale viem aj to, že to dokážeš!“