Nedávno sa tím vo firme Lekno dohodol, že zameria novú marketingovú kampaň na mamičky s deťmi. Dnes však na porade príde vedúci Tomáš s úplne odlišným nápadom: „Myslím si, že by bolo efektívnejšie uchopiť kampaň viac z pohľadu študentov.“ Jeho vyjadrenie Martina zaskočí.Po porade sa Martin s Tomášom stretne a snaží sa mu vysvetliť, že študenti nie sú ich cieľová skupina. Argumentuje tým, že sa zbytočne budú míňať finančné a časové zdroje na kampaň pre študentov. Tomáš si však tvrdohlavo stojí za svojím a odmieta akékoľvek Martinove argumenty. Ako môže Martin zareagovať?
Martin môže v tejto situácii použiť komunikačnú techniku zmeny perspektívy:
„Prepáč Tomáš, ale mám pocit, že ma vôbec nepočúvaš a ignoruješ moje pripomienky. Ako by si sa cítil, keby si bol na mojom mieste?“
Martin sa svojou otázkou snaží primäť Tomáša, aby sa na celú situáciu pozrel z jeho pohľadu a teda z iného ako svojho uhla.
Použitie techniky zmeny perspektívy väčšina manipulátorov neočakáva. Dôležitým prvkom tejto techniky je, že vytvára tlak na manipulátora, aby sa vžil do druhej osoby a pozrel sa na celú situáciu jeho očami.
Dalo by sa povedať, že trefne položenou otázkou aktivujete v druhej osobe empatiu, ktorá môže spôsobiť zmenu jeho názoru bez toho, aby ste ho o niečom museli presviedčať.
Technika zmeny perspektívy sa dá efektívne použiť, ak sa druhý snaží:
- zaskočiť vás,
- začať jednať o iných veciach,
- zahájiť úhybný manéver hocijakého druhu,
- obchádzať dohody,
- zabarikádovať na svojej pozícii a blokovať ďalšie jednania (je tvrdohlavý alebo za žiadnu cenu nechce niečo pochopiť).
Celý proces položenia otázky pozostáva z 3 krokov:
- uvedomiť si techniku, ktorú použila druhá strana a čo ňou sleduje (aký cieľ sa snaží dosiahnuť),
- uvedomiť si vlastné prežívanie a cieľ, ktorý chcem dosiahnuť,
- otvoriť sa druhej strane vo forme otázky (ak položíme otázku na zmenu perspektívy, mali by sme vedieť ako sa cítime a zároveň by sme mali byť ochotní, to druhému otvorene povedať)
Na to, aby ste vedeli klásť trefné otázky na zmenu perspektívy je potrebný tréning.
Precvičte si techniku zmeny perspektívy
Do komentárov pod článkom napíšte reakcie s využitím zmeny perspektívy (registrovaným užívateľom sa ich tréning započítava do ich progresu).
- Dostali ste za úlohu viesť nový projekt. S jeho parametrami a celkovým nastavením však nie ste spokojný. Idete za nadriadeným, no ten sa odmieta o zmene baviť a tvrdohlavo opakuje, že projekt je dobre nastavený bez toho, aby pre svoje tvrdenie uviedol argumenty. Reakciu napíšte do komentára pod článkom.
- Snažíte sa dohodnúť s kolegom na rozdelení kompetencií v novom projekte. Kolega však neustále odbočuje od témy. Raz sa rozpráva o počasí, druhýkrát vám rozpráva najnovšie firemné pikošky a podobne. Vás neustále vracanie sa k pôvodnej téme unavuje. Reakciu napíšte do komentára pod článkom.
- Snažíte sa povedať svoj názor kolegovi, no ten vás takmer nepustí k slovu. Reakciu napíšte do komentára pod článkom.
- Partner/ partnerka vám povedia: „Už sa o tom nechcem baviť.“ Reakciu napíšte do komentára pod článkom.
Trénujte aj v reálnom živote
Počas rozhovoru s druhou osobou sa pokúste vžiť alebo si predstavte, ako vás asi druhá osoba vníma a ako na ňu pôsobíte.
Páči sa ti článok? Budeme radi, ak o ňom povieš ostatným.
Myslím, že táto technika vie byť naozaj silná. A tiež je tam riziko, že môže znieť obviňujúco. Takže ja ju používam skôr zriedka, spôsobom, že najprv použijem niekoľko ja-výrokov, a keď sa tie míňajú účinku, tak potom skúsim zmenu perspektívy. Čo si o tom myslíš, Maťo?
Ja ju tiež zvyčajne používam, ak ja-výroky alebo iné asertívne techniky nefungujú.
Podľa môjho názoru , tak ako pri všetkých asertívnych technikách, aj tu je dôležité dávať si pri technike zmeny perspektívy pozor na neverbálnu komunikáciu – hlas a celkový postoj. Práve nepresný neverbálny prejav (tón a intenzita hlasu, napätie tela) dokáže spôsobiť skreslenie tejto techniky na obvinenie. V takom prípade sa nezapne žiadúce empatické vcítenie (zmena perspektívy), ktoré som chcel pôvodne dosiahnuť, ale objaví sa potreba brániť sa a bojovať za svoju pravdu.
Inak, čo sa týka „ja výrokov“, pomohlo mi to vo veľa kritických situáciách, ktoré by sa bez nich určite skončili hádkou…čiže pre mňa je táto technika jedna z najuniverzálnejších na riešenie akýchkoľvek konfliktov.
1. Naozaj sa obavam o buducnost projektu. Ak sa v nom nieco pokazi, ako sa budete citit, ak by sa dalo tomu predist?Prosim, vypocujte si moje pripomienky.
2. Snazim sa na nieco dohodnut, ako by si sa citil, keby som ja ignoroval tvoje poziadavky? Prejdime si to a po praci mozeme skocit na kavu a nezavazne pokecat.
3. Tato tema je pre mna dolezita. Ako by si sa citil, keby som sa ja nechcela rozpravat o teme, na ktorej tebe zalezi?
Ahoj Veronika,
1. odpoveď – Na mňa osobne pôsobí prvá reakcia do určitej miery ako zbavovanie sa zodpovednosti. Ak to preženiem, tak tam počujem toto: „Ak sa náhodou niečo stane, tak si pamätajte, že som chcela tomu predísť.“ Trošku to na mňa pôsobí ako apel na obavy. Otázne je však akým spôsobom by to bolo povedané, pretože si viem predstaviť, že ak by to bolo povedané v pokojnom duchu bez vyčítavého hlasu, mohlo by to viesť k želanému riešeniu situácie.
2. a 3. sú podľa mňa fajn. V článku som to síce nepísal, ale niekedy môže slovné spojenie: „Ako by si sa cítil na mojom mieste…“ vyvolať v druhom silnú obrannú emóciu. Namiesto slov „ako by si sa cítil“ sa dajú použiť aj vety typu: „Čo by si robil na mojom mieste…“ „Ako by si to vnímal…“ „Ako by si na takú situáciu reagoval…“
Dakujem, nebola som uplne spokojna s tou prvou odpovedou, ale nic lepsie mi nenapadlo. Takze dodatocne asi jednotka nieco ako: co by ste sa robili na mojom mieste, keby ste si mysleli, ze mozete predist problemom v projekte?
Táto odpoveď sa mi viac páči :). Nie je útočná a zároveň umožní druhému sa zamyslieť.
a čo ak sa niekto nevie cítiť „na mojom mieste“?
Podľa mňa existujú dve možnosti:
1. Ak nám chce druhý porozumieť a chce sa cítiť ako my, tak ho povedieme a budeme sa mu snažiť odkomunikovať ako sa cítime.
2. Ak sa nechce do nás vcítiť, nemôžeme ho k tomu nútiť, pretože to už by nebola otvorená hra, ale manipulácia.
rozumiem a ako teda nenechať situáciu zájsť do otvoreného boja?
dosť to záleží od konkrétnej situácie a od toho, aký je tvoj cieľ (teda, čo chceš dosiahnuť)
1. Ak mám viesť tento projekt, mala by som byť presvedčená o jeho úspešnosti. Zrejme máte svoje dôvody, prečo ste nastavili tento projekt práve takto. Osobne mám inú predstavu, ako ho smerovať. Nie som momentálne presvedčená, že ho viem za týchto podmienok doviesť do úspešného konca. Preto iste chápete, že potrebujem počuť vaše argumenty, aby som sa mohla s týmto projektom stotožniť.
2. Naozaj nemôžeme odďaľovať toto rozhodnutie. Som už unavená z toho, že stále meníš tému. Ako by si sa ty cítil, keby si ťa oberala o čas?
3. Zastav sa na chvíľu. Doteraz som počúvala ja teba. Teraz si vypočuj môj názor. Ako by si ty reagoval, keby som ťa stále prerušovala?
4. Nechceš sa o tom baviť? Ako by si to ty riešil, keby som sa odmietala baviť napríklad o spoločných financiách?
1. Ak zjednoduším informáciu, ktorú je v odpovedi zahrnutá, tak mi z toho vychádza toto:
„Ak mi nepoviete svoje argumenty, nebudem sa môcť stotožniť s projektom a preto nebude úspešný.“ Z môjho pohľadu je to technika apelu na strach. Používaš v nej ja-výroky a empatiu, čo sú asertívne techniky, no celým tým sa snažíš prinútiť druhého, aby ti povedal svoje argumenty.
Podstata techniky zmeny perspektívy tkvie v tom, že umožníš druhému opustiť jeho stanovisko a vžiť sa do tvojho. Dalo by sa povedať, že technika zmeny perspektívy patrí k hraničným technikám medzi asertivitou a manipuláciou. Snahou je „primäť“ druhého, aby zmenil uhol svojho pohľadu na danú vec a tak opustil svoju pozíciu. Celú techniku je nevyhnutné komunikovať taktne a nevyčítavo, inak sa celá komunikácia môže ľahko zvrtnúť do konfliktu.
2. Táto reakcia sa už do značnej miery blíži k technike zmeny perspektívy. Pekne používaš ja výrok v druhej vete. Tretiu vetu by som zjednodušil. Momentálne v nej hovoríš v závislosti na predchádzajúce vety: Som unavená z toho, že ma oberáš o čas. Niečo podobné by tam mohla druhá osoba počuť. Oberanie o čas je tvoj pohľad a znie to do značnej miery ako výčitka, ktorá môže viesť ku konfliktu. V rámci tréningu skús sformulovať tú poslednú vetu inak.
3. Zaujímalo by ma, akým tónom by si to povedala. Ak by bol pokojný, tak by sa to dalo zvládnuť. Ak však by bolo v tvojom hlase počuť, čo i len trošku výčitky, bol by pravdepodobne oheň na streche. Druhú vetu by som v tomto prípade zjemnil ja-výrokom. V poslednej vete sú vložené slová, ktoré tam nemusia byť a ktoré môžu pôsobiť útočne. Vieš ktoré sú to?
4. Akým tónom by bola povedaná prvá veta? Slovo riešil ťahá človeka k racionálnemu rozmýšľaniu. Ak je to cieľom, potom to je fajn. Ak by sme chceli dosiahnuť to, aby sa do nás vžil po emočnej stránke môžeme použiť slová ako: cítil, vnímal.
Čo sa týka spoločných financií. Ak sú pre partnera ako téma dôležité, dá sa to teoreticky použiť. Osobne mi to príde ako vyťahovanie zbraní. Ty sa nechceš baviť so mnou o tom, čo je pre mňa dôležité, tak ti vyhodím na oči, čo si myslím, že je pre teba dôležité alebo o čom viem, že na to budeš nejakým spôsobom emočne reagovať. V preklade sa pokúsim prehodiť svoju frustráciu na teba. Za seba by som druhú vetu formuloval takto: Ako by si sa cítil, keby som sa odmietala s tebou baviť o niečom, čo je pre teba dôležité?
Ahoj Martin,
ďakujem za tvoje komentáre. Moje reakcie naozaj neboli asertívne. Tak to skúsim ešte raz (vo všetkých prípadoch mám unavený tón hlasu):
1. Verím, že ste zodpovedne pripravovali tento projekt a zároveň cítim, že s ním nie som spokojná. Mám pocit, že nepočúvate moje argumenty. Necítili by ste sa aj vy na mojom mieste sklamane? Možno by ste si našli čas zajtra, aby ste si ma ešte raz vypočuli.
2. Nemôžeme odďaľovať toto rozhodnutie. Som už unavená z toho, že stále meníš tému. Skús sa na to pozrieť z môjho pohľadu. Naozaj mám ešte veľa inej práce.
3. Zastav sa na chvíľu. Hnevá ma, že ma nepustíš k slovu. Chcem len povedať svoj názor. Ako by si sa cítil na mojom mieste?
V poslednej vete som vypustila celú druhú časť vety „keby som ťa stále prerušovala“. Slovo „stále“ pôsobí obzvlášť útočne.
4. Chápem, že sa o tom nechceš baviť a zároveň cítim, že je pre mňa dôležité o tom hovoriť. Ako by si to vnímal ty na mojom mieste?
Bolo to menej manipulatívne? Možno nebolo cieľom kombinovať rôzne techniky, ale zdalo sa mi to tak ľahšie.
Ahoj Anna,
1. Necítili by ste sa aj vy na mojom mieste sklamane? V tejto vete v podstate podsúvaš druhému svoje pocity. To znamená, že ho touto otázkou smeruješ k tomu, že by sa mal cítiť sklamane ako sa napríklad cítiš ty. Skús ju preformulovať s otvoreným koncom. Nech si dotyčná osoba môže vyvodiť svoje vlastné stanovisko.
Mám pocit, že nepočúvate moje argumenty. K tejto vete sa dá pridať ešte pocit, aby to bol kompletný ja-výrok. Zatiaľ v nej hovoríš, že máš nejaký pocit, ktorý pramení z dôvodu, že nepočúva tvoje argumenty. Tam si však človek môže domyslieť veľmi veľa pocitov (od sklamania až po hnev).
Možno by ste si našli čas zajtra, aby ste si ma ešte raz vypočuli. Túto vetu by som použil, ale až po tom, čo by som bol chvíľu ticho po otázke, ktorú som položil. Je dobré položiť otázku a nechať druhému čas na rozmyslenie alebo precítenie odpovede a až následne po krátkej odmlke, ak nereaguje, môžeme pokračovať s navrhnutím riešenia.
2. Nemôžeme odďaľovať toto rozhodnutie. Som už unavená z toho, že stále meníš tému. Toto je fajn. Vysvetľuješ tu svoje vnímanie.
Skús sa na to pozrieť z môjho pohľadu. Zvolil by som skôr otázku. Dokáže viac zatiahnuť človeka do deja.
Naozaj mám ešte veľa inej práce. To isté platí, čo pri prvej reakcii. Nemusíš to hneď uzavrieť ďalším argumentom.
3. Hnevá ma, že ma nepustíš k slovu. Touto vetou dávaš za vinu druhému, že sa hneváš. V podstate ňou hovoríš, že on môže za to, že sa hneváš. Väčšina ľudí toto vníma ako obvinenie a tak aj na neho reaguje (teda s hnevom a protiútokom). Skús preformulovať tú vetu tak, aby si povedala, že máš hnev a zároveň pri tom neobviň druhého.
Koniec je fajn :).
4. Podľa mňa je to fajn :). Osobne by som volil v tomto kontexte otázku: Čo by si robil na mojom mieste? Tvoja je však tiež fajn 🙂
Myslím si, že si sa posunula. Páči sa mi, že kombinuješ techniky. Ide o to sa ich naučiť používať spolu. Niekedy však platí menej je viac (mám na mysli 1,2).
Celkovo mám oveľa lepší dojem z týchto reakcií ako tých predtým ;).
1. Necítili by ste sa aj vy na mojom mieste sklamane? Skús ju preformulovať s otvoreným koncom.
Ako by ste sa vy cítili na mojom mieste?
2. Skús sa na to pozrieť z môjho pohľadu. Zvolil by som skôr otázku.
Ako by si to videl na mojom mieste?
3. Hnevá ma, že ma nepustíš k slovu. Skús preformulovať tú vetu tak, aby si povedala, že máš hnev a zároveň pri tom neobviň druhého.
Cítim v sebe hnev.
Ďakujem Martin za tvoju pomoc 🙂
3. Už len túto vetu vyšperkujme. Ostatné mi prídu fajn.
Trošku lepšie zadefinujem, čo by mohla tá veta obsahovať. Použi ja-výrok s tým, že vyjadríš ako sa cítiš a zároveň nebudeš druhého obviňovať z toho, ako sa cítiš.
Som nahnevaná. Mala som ťažký týždeň.
Vložím do tvojej predošlej reakcie vetu, ktorú si vytvorila:
Zastav sa na chvíľu. Som nahnevaná. Mala som ťažký týždeň. Chcem len povedať svoj názor. Ako by si sa cítil na mojom mieste?
Trošku mi tie vety nesúvisia. Tá posledná mi teraz príde ako výkrik do tmy.
Mne napríklad napadla takáto formulácia:
Zastav sa prosím na chvíľu. Začínam sa hnevať, pretože mám pocit, že nemôžem vyjadriť svoj názor. Ako by si sa cítil na mojom mieste? Čo by si prípadne na mojom mieste robil?
Dáva ti to zmysel?
Som rada, že si mi ponúkol riešenie. Áno, tvoja reakcia dáva zmysel. Ja už by som zo seba nič prirodzené nedostala 😉
Myslím, že si ani neuvedomuješ aké pokroky robíš 😉
1. Šéfe, myslím, že som práve prišiel na spôsob, ako by sme mohli za menej času vyprodukovať viac, chcete, aby som vám o ňom povedal?
2. Kolega, chápem, že asi nemáš náladu na rozpravu o práci. Čo keby sme sa o tom porozprávali v súkromí a hlavne v pokojnom prostredí?
3. pozn. – Je nevyhnutné, aby sa tento kolega dozvedel môj názor? Človek, ktorý nedokáže počúvať druhých myslí iba na seba a odmietam sa s ním baviť.
4. pozn. – Do akej miery je závažná táto situácia? Mňa by potešilo, keby som počul tieto slová z úst partnerky, pretože hádanie je väčšinou o tom, že ľudia sa vracajú k negatívnej minulosti, ktoré akurát prehlbuje konflikt a vypätie negatívnych emócií.
Ak táto hádka nie je zásadná, reagoval by som nasledovne: Súhlasím, čo bolo, bolo. Mali by sme sa posunúť ďalej. (a postískam ju).
Ak ide o niečo dôležité, povedal by som: Zlatko, pozrime sa na túto záležitosť očami toho druhého. Nepáči sa mi, keď takto so mnou komunikuješ, rozumieš mi? Myslím, že Tebe by sa to tiež nepáčilo.
Navrhujem, aby každý povedal svoj názor, ktorý sa ten druhý posnaží pochopiť. A posunieme sa ďalej, čo na to hovoríš?
1. Tvojou snahou je v tomto prípade šéfa zaujať. Vsádzaš v podstate na to, že jeho zvedavosť bude natoľko veľká, že sa otvorí ďalšej komunikácii. V niektorých situáciách je možné podobnú stratégiu zvoliť. Nejedná sa však o použitie techniky zmeny perspektívy. Pri nej sa snažíme, aby druhý chápal, cítil alebo rozumel nášmu stavu.
2. V prvej vete vyjadruješ empatiu. Otázne je, či kolega nemá náladu sa rozprávať o práci alebo, či mu prekáža niečo iné. V druhej vete dávaš návrh ako riešiť vzniknutú situáciu, no ani v tomto prípade sa nejedná o techniku zmeny perspektívy.
3. V tomto prípade je dôležité , aby ste sa dohodli. Každý z nás má niekedy stav, kedy sa nechce o niečom baviť. Práve citlivo použitá technika zmeny perspektívy môže takéhoto človeka otvoriť a pripraviť ho na spoluprácu. Rozhodnutie, ako riešiť podobné situácie, či snahou o rozhovor alebo odmietanie už nechám na tvojom zvážení. Sám za seba môžem povedať, že sa snaží dať šancu všetkým ľuďom a zatiaľ sa mi to vypláca :).
4. Súhlasím s tým, že môže byť dobré, keď ti partnerka povie niečo podobné. Hlavne v prípade ak sa napríklad inokedy háda alebo mlčí. Čo sa týka tvojich reakcií s postískaním súhlasím. Dokáže to roztopiť ľady a upokojiť situáciu.
K druhej reakcii mám niekoľko podnetov na zváženie:
Pomenovanie zlatko – v komfliktných situáciách, hlavne, keď človek prežíva intenzívne emócie, je niekedy ťažké osloviť druhého tak, aby to nevyznelo ironicky či provokovačne.
Predpokladám, že namiesto takto by si povedal konkrétne, čo ti vadí (napríklad. Nepáči sa mi, keď mi povieš: nechcem sa už o tom baviť. Nadobúdam vtedy dojem, že ťa nezaujíma, čo ti chcem povedať a čo je pre mňa dôležité.)
V poslednej vete v podstate hovoríš, myslím, že by sa ti to nepáčilo. S tým, že nevypovedaná časť vety by mohla znieť: tak to nerob ani ty mne. Posledná veta mi príde skôr ako výčitka, vďaka ktorej sa môže druhá osoba ešte viac uzavrieť. Ak by si poslednú vetu pretransformuloval na otázku, nemusela by znieť ako výčitka, ale dávala by druhej osobe viac priestoru na rozmýšľanie.