Biele a čierne slony.

Je to už dávno, čo boli všetky slony len biele alebo čierne. Ostatné zvieratá milovali, no ony sa navzájom nenávideli, a preto sa spolu nestretávali. Čierne slony žili na jednej strane džungle a biele na opačnej strane. Raz sa čierne slony rozhodli zabiť všetky biele slony a biele slony sa rozhodli zabiť všetky čierne slony. Slony z oboch skupín, ktoré si priali mier, sa rozhodli odísť hlboko do džungle a nik ich už viac nevidel. Začala vojna. Trvala tak dlho, pokiaľ ani jeden slon neostal nažive. Nejaký čas sa na zemi neukázal žiaden slon. Až jedného dňa vyšli z džungle potomkovia mierumilovných slonov. Mali šedú srsť.

Od tej doby žijú slony v mieri. No už nejaký čas sa slony s malými ušami a slony s veľkými ušami pozerajú na seba nedôverčivo. Niekto hovorí, že sa to neskončí dobre…

Vyrastáme a rozvíjame sa v rôznych prostrediach, s rôznymi hodnotami a presvedčeniami o svete. Utvárame sa v jedinečné bytosti plné rôznorodosti, s množstvom roznôrodosti naokolo. Ako vôbec môžeme spoluexistovať v taktomo koktejli vnímania, cítenia a myslenia?

Je to pestrofarebná zmes, kde všetky farby je ťažko vnímať. Práve v pestrosti názorov je pravdepodobnejšie, že budú vznikať nezhody. Jemnejšie sa budú prejavovať ako výmeny názorov, tvrdšie ako konflikty, odlúčenia, urážanie, hádky na život a na smrť. Jedným z kameňov úrazu je práve jednostranný (jednofarebný) pohľad na vec. Deje sa nám to často. Buď nevieme popustiť z nášho pohľadu na vec my alebo ten druhý, alebo obaja naraz. Každý máme svoju pravdu.

Nie je to náhodou, že máme radi jednostrannosť. V jednostrannosti je sila. Pomáha nám udržať bezpečné hranice našej osobnosti, bezpečné hranice našej rodiny, našich presvedčení o živote a o tom, ako by mal spravodlivý a bezpečný svet vyzerať. Tu by sa dala podčiarknuť ľudská prirodzenosť k túžbe po konaní dobra pre druhých aj pre seba. Prečo sa teda dokážeme rozdeliť alebo aj ublížiť si slovami a činmi? Veď chceme to dobré na obidvoch stranách. Prečo chcenie „dobra“ na obidvoch stranách môže vytvoriť aj „zlo“? Jednou z odpovedí na „prečo“ by sme mohli nájsť vo vyššie spomenutej rôznorodosti a v bezpečnej jednostrannosti. Ak však ostávame na jednej strane, konflikt sa skôr prehlbuje a polarizuje.

Čo by nám mohlo pomôcť posunúť sa v prehlbujúcom sa konflikte rôznorodosti?

Bez toho, že by som musel/a vopred niečo zásadné meniť na svojich hodnotách a presvedčeniach.

– Všimnime si svoje silné emócie. Hnev, strach, des, odpor, znechutenie, to všetko nám skôr berie schopnosť komunikovať. Zrýchlenie srdca, dychu, šumenie a tlak v hlave a v ušiach, zovreté hrdlo, to všetko sú prejavy silnej emócie, ktorá berie schopnosť rozmýšľať a vedie nás skôr k polarizujúcej komunikácii. Napríklad aj k použitiu stratégii ako bránenie, útok, útek. Uvedomenie si emócie je prvý krok k tomu, aby ona neovládala nás, ale my ju.

– Obyčajný záujem a snaha porozumieť tomu druhému. Na chvíľu odložiť svoje zásadné NIE. Skúsiť sa zaujímať o druhú stranu. Odložiť nabok kritizovanie, bojovanie, hodnotenie. Pýtať sa, zaujímať sa, vypočuť. To predsa ešte neznamená súhlasiť.

– Uznať aspoň 1% z druhej strany. Čo to znamená? Uznanie aspoň malej časti toho čo hovorí, háji alebo z čoho ma obviňuje druhá strana. Len slová bez skutočnej úprimnosti nepomôžu – to naozaj nefunguje. Potrebné je skutočne v sebe nájsť taký kúsok, ktorý dokážeme uznať druhej pravde. Ak dokážeme vypočuť druhú stranu naozaj pozorne a so záujmom, môžeme nájsť malé názorové čriepky, ktoré vidíme podobne alebo aj rovnako, napriek tomu, že naše „pravdy“ ostávajú v koktejli rôznorodosti odlišné.

– A niekedy napriek podobným pokusom naše názory ostávajú úplne nezmenené. Aj to je v poriadku. Nie je dôležité presvedčiť. Ale vypočuť a byť vypočutý.

A na záver?

Napriek toľkým rozdielom, máme ako ľudia stále niečo spoločné a rovnaké. Emócie. Na obidvoch stranách počas konflitku môžeme mať strach, na obidvoch stranách túžime po šťastí, na obidvoch stranách túžime byť videní a uznaní v niečom, v čom sme neustále prehliadaní. Hovoríme inými jazykmi, iné slová a vety používame, iný obsah uznávame.

Ak sa nám však podarí neostať na hranici svojej jednostrannosti a skúsime byť zvedaví a skúmať aj názor a pravdu druhých, (niekedy postačí len vypočutie) môžeme sa stretnúť na spoločnej pôde ľudskosti, kedy obsahové a myšlienkové názory nie sú až tak dôležité. Môžeme byť o krôčik bližšie k (s)pokojnešiemu spolunažívaniu v koktejli rôznorodosti.

Autorka článku – Mgr. Veronika Pobehová – vyštudovala psychológiu v Bratislave. V súčasnosti sa venuje poradenstvu a facilitácii v oblasti osobnostného rastu a kariérového poradenstva (individuálne aj skupinovo). Je študentkou fázy 2 v dlhodobom psychoterapeutickom výcviku POP (procesorientovaná psychológia). Viac na www.veronikapobehova.sk

Príbeh o slonoch je z knihy Příběhy pro uzdravení duše od autora José Carlos Bermejo.

Páči sa ti článok? Budeme radi, ak o ňom povieš ostatným.