Pamätám si ako by to bolo včera, keď sme sa s mojou manželkou (vtedy ešte čerstvou priateľkou) prechádzali počas letného večera.
Rozprávali sme sa o rôznych témach, no jedna z nich mi utkvela v pamäti a dá sa povedať, že mi zmenila aj život.
Nepamätám si, ako sme sa k tomu dostali, no zrazu som povedal, že ja v živote hľadám dokonalosť a chcel by som byť dokonalý. A že až keď to dosiahnem, budem šťastný.
V tom momente som tomu naozaj veril, veď som mal devätnásť.
To, čo mi však odpovedala moja polovička, ma úplne zarazilo a primälo ma zamyslieť sa nad celým mojím vnímaním doterajšieho sveta a mojej úlohy v ňom.
Len sa ma opýtala: „Ak by si bol dokonalý, nebola by to nuda?“
Ako keby do mňa blesk udrel.
Predstavil som si sám seba ako dokonalého a totálne unudeného človeka. Ak by som bol dokonalý, všetko by som vedel, nič by ma neprekvapilo. A to by bola podľa môjho názoru nuda.
Ako som si to tak predstavil, uvedomil som si, že som sa celý čas naháňal za dokonalosťou a vôbec som si neužíval momentálny stav, okamih tu a teraz. Nebol som šťastný z prítomného okamihu, len som sa pachtil za svojou modlou.
Vôbec som sa netešil z toho, čo mám. Len som sa chorobne fixoval na stav dokonalosti, v ktorú som veril. Ktorá bola mojím cieľom po dlhý čas môjho života a ktorá pre mňa znamenala konečné životné šťastie, naplnenie a spokojnosť.
Uhol pohľadu, ktorý prezentovala moja priateľka mi však ukázal úplne iný svet.
Svet, kde sa môžem tešiť z každodenného rastu.
Svet, v ktorom robiť chyby je normálne a nevyhnutné. Vďaka nim rastiem a učím sa. Uvedomil som si, že vlastne vôbec nechcem byť dokonalý.
Postupom času som odhalil, že moja „posadnutosť“ dokonalosťou pramenila zo strachu robiť chyby. Žil som a žijem vo svete, kde sa na chyby pozerá ako na niečo nežiadúce, nepríjemné a zlé. Človek, ktorý robí chyby, je považovaný za slabého.
Moja manželka si to neuvedomuje, ale práve vtedy ma zbavila okov strachu. Vnútorne som sa oslobodil od prehnaného strachu z chýb.
Začal som brať chyby ako prirodzenú súčasť života, a som vďaka nim takým človekom, akým som.
Zistil som, že to, ako sa na chyby pozerám, do značnej miery ovplyvňuje aj to, ako sa vnímam.
Pokiaľ bola chyba pre mňa niečo neprípustné – niečo, čo sa nemá – tak som si neveril. Trpelo teda moje sebavedomie.
V momente, keď som chyby začal vnímať ako príležitosť k rastu, začalo sa zvyšovať aj moje sebavedomie.
Vďaka tomu, že som sa prestal chýb báť, prestal som sa im aj úzkostne vyhýbať. Prestal som sa snažiť hodiť vinu za moje chyby na druhých. Vedel som totiž, že sú to moje chyby a bol som za to vďačný, pretože práve vďaka nim som mohol ďalej rásť.
Prevzal som teda za svoje chyby zodpovednosť.
Neskôr počas vysokej školy som narazil na asertivitu a asertívne práva. Nad jedným z nich sa mi nedalo neusmiať: „Mám právo robiť chyby a byť za ne zodpovedný.“
Nižšie pod týmto výrokom som taktiež narazil aj na manipulatívnu poveru spojenú s týmto právom, ktorá je často používaná pri vytváraní nátlaku a neistoty v našej spoločnosti a znie:
„Nesmieš robiť chyby! Pokiaľ ich robíš, musíš mať pocit viny! Ostatní ľudia by v takom prípade mali tvoje správanie a rozhodovanie kontrolovať!“
Čo som získal tým, že som sa prestal báť chýb a čo môžete získať aj vy:
– zvýšilo sa moje sebavedomie
– začal som rýchlejšie rásť
– nemám už ťaživý a zlý pocit, že sa mi niečo nepodarilo
– neprežívam často pocit viny
– zlepšili sa moje vzťahy
– nedám sa tak ľahko zmanipulovať (aspoň si to myslím) – tým, že sa chýb nebojím, nedávam manipulátorovi priestor, aby môj prípadný strach mohol využiť na svoje ciele
Aké sú vaše skúsenosti s chybami? Teším sa na vaše komentáre.
Ak chceš viac porozumieť sám sebe alebo zdokonaliť svoje komunikačné schopnosti, prihlás sa na niektorý z našich workshopov.
Ďakujem za článok, jasne formulovaný. Jedine konštruktívna kritika ako štrukturovaná reakcia na moje akcie / chyby ma posúva ďalej a rozširuje uhol, z akého nazerám na svet vôkol.
Ahoj Roland :), súhlasím s tým, že konštruktívna a štrukturovaná kritika posúva človeka ďalej. Tiež to mám podobne. Chcel som sa ťa opýtať ako je to u teba s kritikou, ktorá nie je konštruktívna? Vie ťa aj taká kritika (povedaná v hneve alebo ako výčitka) posunúť?
Pingback: Neviete, čo so žiarlivosťou? Vyskúšajte tento prístup. — Otvorená Hra
Ďakujem za článok. Ano, prijať sa i s chybami. Len sa to občas ľahšie povie, než urobí. No s každou ďalšou výzvou prichádza nová príležitosť to zvládnuť, že? 🙂
Krásny deň prajem!
Presne tak, ako píšete. Ono nejde o to zvládať každú situáciu dokonale, ide skôr o to pracovať so svojím vnútorným nastavením a snažiť sa byť si vedomý, kedy sa ako cítim a či danú situáciu vnímam ako chybu. Ak objavím pocit previnenia naviazaný na chybu, môžem si tento pocit prerámcovať (pretvoriť) na príležitosť/výzvu a pozerať sa tak na tú istú situáciu z iného uhla.
Ďakujem za článok. 🙂
Rado sa stalo 🙂
Fajn. Co když s tím bojuješ 20let. Děláš expozice, snažíš se. A ono se to pořád vrací… Pak rezignuješ. Logicky. Když jsem řekla primáři úplně jednoduchý příklad- dítě jde k rozpalenné plotně a šáhne na plotýnku… Půjde tam znovu? Bude dělat expozice? Ani omylem. Bude mít v hlavě, jak to bolelo! Jak to bylo nepříjemné!!!!
Co když za 20let někdo vymyslí lék na naše potíže?! Pak budou lékaři zase papouškovat, to co se naučili z knih…
Jsme pokusní králíci. Mudr. Jan Praško věděl oč jde. Byl v soc. fobii. Bohužel, je dávno v zahraničí. Evina
Ještě by to chtělo nějaký návod jak si více věřit a brát chyby jako něco co nás posouvá a brát je kladně … Pro mě každá nová příležitost – např. brigáda je v první chvíli úžasný dar, ale hned po tom je to pro mě šílený stres protože si nevěřím, že to mohu zvládnout, když je to něco nového 🙁 …
Myslim si, ze je najdolezitejsie prijat ten stav, aky je. Vo vasom pripade by som ten „šílený stres“ zacal vnimat ako nieco pozitivne. Nieco, co Vam dava priestor posuvat sa. Mozte si pri tom hovorit napriklad: „citim sa v tomto strese bezpecne“.