Úsmev Mony Lisy, ženy na obraze talianskeho renesančného umelca Leonarda da Vinciho je azda najznámejším konkrétnym mimickým prejavom. Jeho sláva pramení práve z jeho záhadnosti. Aký dôvod mala táto dáma, aby sa takto usmievala? Čo jej vo chvíľach, keď bola zvečnená, išlo hlavou? Tajomstvá ľudí odjakživa priťahovali a toto je jedno z tých, ktoré už pravdepodobne zostane nerozlúštené.
Priradiť význam k neverbálnym prejavom je často náročné aj v reálnom čase, keď vidíme danú osobu naživo a môžeme sa s ňou rozprávať. Nedávna štúdia zistila, že ľudia preceňujú svoju schopnosť porozumieť emóciám v tvári druhých*. V mnohých prípadoch sme si takmer istí, že vieme prečo sa druhý istým spôsobom tvári, avšak náš úsudok nezodpovedá realite. Hneď prvým tipom, ktorý si môžeme zobrať od Mony Lisy je neveriť na 100% svojmu úsudku. Vysporiadať sa s tým, že neverbáne prejavy sú tajomstvá, ktoré treba odhaľovať postupne.
Metódou ako zistiť význam neverbálneho správania je vytváranie a testovanie hypotéz. Vedecká hypotéza je domnienka, ktorú vedci formulujú vtedy, keď ešte nevedia určitý jav vysvetliť. Je to tvrdenie, o ktorom v čase jeho vzniku nemožno rozhodnúť, či je pravdivé alebo nepravdivé. Pri dešifrovaní neverbálnej komunikácie je dôležité vytvoriť si čo najviac hypotéz, viac aj menej pravdepodobných. Pokiaľ máme iba jedinú hypotézu, nastáva problém, pretože máme silnú tendenciu vidieť len tie znaky, ktoré ju podporujú.
Ak by Da Vinci počas maľovania obrazu rozmýšľal o úsmeve svojho subjektu, aké hypotézy by si mohol vytvoriť? Predstavuje si alebo spomína na niečo príjemné? Má nejaké tajomstvo, ktoré ju hreje pri srdci? Či sa pozerá na niečo, čo v nej spôsobuje daný úsmevný pocit? Čo keď je jej výraz reakciou na neho samotného?
Keď máme vytvorených niekoľko hypotéz, môžeme ich viacerými spôsobmi testovať. Jedným spôsobom je hľadanie ďalších neverbálnych znakov, ktoré by mohli s daným prejavom súvisieť. Neverbálne prejavy sa totižto zvyknú vyskytovať v skupinách, nie osamote. Keďže Da Vinci bol skúsený maliar, mohol rozoznať, ktoré správanie súvisí s držaním pózy kvôli maľovaniu a ktoré je spontánne.
Ďalším testom je zmena vlastného správania. Pokiaľ sa reakcia druhého vzťahuje na to, čo my sami robíme či hovoríme, bude pravdedobne po zmene na našej strane nasledovať aj zmena jeho neverbálneho správania. Keby sa Mona Lisa začala usmievať vždy vtedy, keď si Leonardo začne pri maľovaní pospevovať, ide zrejme o reakciu na jeho popevky.
Keď je to možné, môžeme taktiež napodobniť, resp. simulovať správanie druhého. Práve to je značne spoľahlivý spôsob, ako sa dajú zistiť jeho pocity. Leonardo sa napríklad môže pozrieť rovnakým smerom ako pozerá jeho modelka a zistí, že za oknom sa tam malé deti hrajú s roztomilým šteniatkom.
Jedným z najspoľahlivejších testov – pokiaľ s nami druhý spolupracuje, je jednoducho sa opýtať. “Zaujal ma Váš výraz, ktorý som zvečnil na obraze. Aký bol Váš pocit počas maľovania? Rozmýšľali ste o niečom, či ste sa na niečo pozerali?” Otázky, ktoré druhým kladieme by ideálne mali byť čo najviac otvorené, ako je prvá otázka v predošlom príklade. Uzavreté otázky, akou je tá druhá, môžu príliš navádzať na istú odpoveď, preto ak ich aj používame, treba ich vždy kombinovať s tými otvorenými.
Čo všetko sa teda môžeme naučiť od Mony Lisy? Po prvé, neverme na 100% svojmu úsudku, ale vytvárajme si radšej čo najviac hypotéz. Po druhé, podrobme svoje hypotézy čo najväčšiemu počtu testov. Rôzne spôsoby testovania hypotéz sú napríklad hľadanie ďalších neverbálnych znakov, ktoré sú alebo nie sú v súlade s pôvodným prejavom; sledovanie reakcie na zmenu vlastného správania; vžitie sa do druhého pomocou simulácie jeho správania alebo kladenie otvorených otázok.
Aj keď už máte mnoho argumentov v prospech jednej hypotézy a začnete ju považovať za tú správnu, nezabudnite si stále ponechať aspoň 1% pochybnosti. Aj vo vede sa často stáva, že teórie, ktoré dlhé roky boli považované za platné, sa zrazu ukážu ako chybné, či nedokonalé. A čítanie reči tela je nielen vedou, ale i umením.
Výzva pre vás: Vo filme Amélia z Montmartre rozmýšľal Améliin sused maliar, čo asi beží hlavou dievčaťu s pohárom vody na Renoirovom obraze Raňajky veslárov. Zatrénujte si tvorbu hypotéz a skúste vymyslieť aspoň 5 hypotéz ohľadne neverbálneho správania tejto postavy. Čo môže dievčina prežívať? A aké môžu byť príčiny jej prežívania a správania sa? Niektoré zo svojich hypotéz môžete napísať aj do kometárov.
Ak máte chuť zatrénovať si neverbálnu komunikáciu, príďte na workshop Čítanie reči tela.
* Haotian Zhou, Elizabeth A. Majka, Nicholas Epley: Inferring Perspective Versus Getting Perspective, dostupné na: http://journals.sagepub.com/doi/abs/10.1177/0956797616687124 [13.4.2017]
Zhrnutie štúdie voľne dostupné na: http://greatergood.berkeley.edu/article/item/whats_the_best_strategy_for_empathy?utm_source=Greater+Good+Science+Center&utm_campaign=f274497438-GG_EMAIL_CAMPAIGN_2017_04_12&utm_medium=email&utm_term=0_5ae73e326e-f274497438-52312343
Dievča vyzerá ako duchom neprítomné v danej siuácií a spoločnosti, u mňa vyvoláva pocit, že sa tam necíti príjemne, nič a nikto ju tam neoslovuje a najradšej by bolo niekde úplne inde..alebo je smutné z toho že tam nie je niekto kto jej možno sľúbil že príde…možností je veľa 🙂
Prvá verzia:
Dievča je unudené, už ju to tam nebaví, vykašle sa na to. Asi čakala niečo iné, od ľudí, miesta … už by aj odišla, len nájsť silu dvihnúť sa … len čo dopije vodu, veru sa aj zdvihne – ibaže keby tak vedela, kam pôjde.
Druhá verzia:
Dievča je hlboko sklamané z konkrétneho človeka. Prežíva vnútornú bolesť, no snaží sa to maskovať nudou. Odmieta rozhovor s ostatnými, ešte nemá silu tváriť sa, že to nebolí. Nech jej dajú teraz všetci pokoj.
Tretia:
Dievča je sklamané zo seba. Nevyzná sa už v tom. Túžila po láske a zas sa nechala oklamať. Nemá chuť na rozhovor s ostatnými. Verila, že nájde šťastie, ale už neverí.
Štvrtá:
Dievča počúva viac seba ako toho mladíka čo sedí vedľa nej z ľavej strany. Neverí mu. Nech si hovorí, čo chce. Ona to má v paži a je jej to jedno, že ho ignoruje. Dokelu, nech už ide preč alebo nech aspoň stíchne. Lebo inak odíde ona, hneď ako dopije.
Piata verzia:
Dievča sa cíti veľmi osamelo, darmo je v hlučnej a veľkej spoločnosti. Aspoň tušia niektorí, o čom je jej život? Každý tu iba melie kadejaké nezaujímavé veci – už to všetko pozná a vôbec na to nemá chuť. Doraňajkuje, dopije vodu a opustí to, čo jej nič nedáva. Je vyšťavená z tej hry na necitlivosť. Cíti, že potrebuje niečo iné; nájde to?
Wow, to je veľa verzií 🙂 Všimla som si, že sú v niečom podobné – niektoré emócie a motivácie sa v menších obmenách opakujú. Príklad úplne inej hypotézy by mohlo byť povedzme, že dievča je ponorené v dennom snení o svojom novom milom (ktorý práve nie je prítomný). 🙂
Ďakujem za reakciu. Aj za námet na ďalšiu možnú hypotézu – aj som sa pokúsila uvidieť v jej tvári niečo na spôsob, ktorý vidíte vy. V jej očiach však nevidím ani kúsok nádeje, či vízie, žeby vôbec nejaký nový milý ešte mohol prísť. Odčítavam tam smútok, skrývanú bolesť, sklamanie – áno, vo všetkých piatich verziách hypotéz to je prítomné. Uvedomujem si, že takto idem s kožou na trh – že to vraví o mojich vlastných skúsenostiach. Lebo svet a ľudí v ňom nevidíme tak, akými sú, ale vidíme ich takými, akí sme my sami.
Nuž Váš pohľad a videnie a odčítavanie neverbálneho prejavu dievčiny asi tiež nejako súvisí a napovedá s Vašimi okuliarmi. Rovnako správnymi ako tie moje. Som rada, že môžeme tu takto o tom spolu zdieľať. Ďakujem ešte raz.
P.S. Pridá sa k nám ešte niekto ďalší?
Naozaj by bolo perfektné môcť tak naživo sa porozprávať s touto dievčinou, čo ona naozaj vtedy prežívala. Možno tam pristúpi aj historický kontext, niečo z danej doby a ako sa tam vtedy ženy cítili.