Reč tela môže byť v preklade stratená. Predstavte si nasledovnú situáciu – ste na večeri v dobrej reštaurácii a po dojedení zdvihnete palec a ukazovák do krúžku, aby ste čašníkovi naznačili svoje dojmy. Ako podľa vás čašník zareaguje? Američan by sa potešil, že vám večera chutila, kým Brazílčan by si myslel, že ho nazývate homosexuálom. Francúz by sa vás spýtal, prečo vám večera nechutila a Japonec by vám doniesol účet.

Jeden spôsob, ako sa môžeme pozerať na medzinárodnú komunikáciu, je z pohľadu nízko a vysoko kontextových kultúr (z ang. low and high context). Antropológ Edward Hall zadefinoval tieto kultúry podľa toho, akú hodnotu pripisujú priamej a nepriamej komunikácii.

Medzi vysoko kontextové národy patria arabské, ázijské, africké, stredoeurópske a juhoamerické kultúry, ktoré sa spoliehajú na nevyslovené a neverbálne prejavy v komunikácii. Tón hlasu, gestá, výrazy tváre či pohyb očí sa v takýchto kultúrach považuje za veľmi dôležitý. Verbálne správy sa podávajú nepriamo. Ľudia si berú nesúhlas osobne a sú citliví na prejavy akéhokoľvek konfliktu v neverbálnych prejavoch. V týchto krajinách pojem osobný priestor mizne, pretože ľudia stoja blízko pri sebe, akoby priestor medzi sebou zdieľali. Tieto národnosti preto aj preferujú osobný kontakt pred písomným. Môžete tak počítať s dlhšou odozvou na mail a ak príde, dobre čítajte medzi riadkami.

Krajiny so západoeurópskymi koreňmi ako Amerika či Austrália sú považované za nízko kontextové kultúry. Tieto kultúry sa viac spoliehajú na otvorenú a jasnú komunikáciu, väčšina informácií je podávaná verbálne. Neverbálne prejavy v týchto krajinách nezohrávajú takú významnú úlohu a ľudia vnímajú komunikáciu ako prostriedok na výmenu informácií, nápadov a názorov. Nesúhlas si nepúšťajú príliš k telu takisto ako druhých ľudí. Väčšinou si strážia svoje súkromie a osobný priestor, takže ľudia stoja ďalej od seba.

Môžeme teda očákávať, že pri stretnutí sa s človekom s vysoko kontextovej kultúry, budú naše neverbálne prejavy vnímané intenzívnejšie. Podľa výskumov Paula Ekmana naše prejavy šťastia, smútku a znechutenia či úsmevy vnímajú ľudia takmer na celom svete rovnako. Existujú však mnohé konkrétne gestá, ktoré môžeme do iného jazyka preložiť nesprávne. Najvýraznejšie rozdiely medzi nami a ľuďmi z inej kultúry sú v štyroch oblastiach – ako často nadväzujeme očný kontakt, ako si udržiavame osobnú vzdialenosť, ako často sa dotýkame jeden druhého či vo význame urážlivých gest.

Pozrime sa na konkrétne príklady neverbálnej komunikácie, ktoré majú odlišný význam v rôznych kultúrach.

Reč tela: Očný kontakt

Američania pri komunikácii zvyčajne pozerajú ľuďom priamo do očí. Ak sa ich pohľadu budete vyhýbať, môžu si to vysvetliť ako nezáujem o rozhovor. Naopak, v ázijských krajinách je nedostatok očného kontaktu skôr prejavom úcty a pokory voči druhej osobe. Očný kontakt a jeho dĺžka sa používa aj na udržiavanie komunikácie a v rôznych kultúrach sa líši.

Američania používajú dlhší priamy pohľad, keď chcú predať slovo niekomu inému a majú tendenciu rýchlo vypĺňať tiché momenty, aby dostali konverzáciu čo najrýchlejšie k pointe. V menej priamych kultúrach však ľudia vnímajú komunikáciu ako nástroj na budovanie vzťahu, a ticho používajú ako prejav skutočného počúvania a úcty voči tomu, čo je hovorené.

Ak sa Japonec na chvíľu odmlčí, neponáhľajte sa túto pauzu zaplniť slovami.

Reč tela: Vzájomné dotyky

Rozdiely medzi kultúrami nájdeme aj v tom, ako často a akým spôsobom sa dotýkajú. Napríklad Briti, Austrálčania či Američania si bežne podávajú ruky na začiatku a na konci stretnutia. Doba držania rúk sa predlžuje smerom na východ – Indovia, Arabi či niektorí Ázijčania sa zvyknú držať za ruky oveľa dlhšie ako Európania, a v Saudskej Arábii môžete bežne vidieť dvoch mužov vykračujúcich si ruka v ruke po ulici. Takto si muži prejavujú úctu a priateľstvo.

V Iráne je zase normálne potriasť rukou dieťatu. Dávate tak najavo, že si vážite jeho rodičov. Nie v každej kultúre sa stretnete s bozkávaním pri pozdravoch. V severských krajinách sa zdravia jedným bozkom na líce, Francúzi dvoma, Srbi a Arabi sa pobozkajú aj trikrát, zatiaľ čo Briti sa takémuto pozdravu radšej vyhnú.

V Japonsku sa takéto telesné prejavy považujú za neslušné a Japonca najlepšie pozdravíte úklonom. Vymeňte si ale predtým najprv vizitky, aby ste mohli vzájomne zhodnotiť svoje postavenie a tomu prispôsobiť hĺbku úklonu. V ázijských kultúrach radšej neskúšajte pohladiť dieťa po hlave. Hlava je totiž považovaná za posvätné miesto na tele a dotýkanie sa jej je považované za nevhodné.

Na strednom východe (napríklad v Pakistane) si dávajte pozor, ktorú ruku používate pri kontakte s druhou osobou – ľavú ruku používajú totiž na telesnú hygienu, a preto by nemala byť používaná v kontakte s druhými.

Reč tela: Gestikulácia

Roger Axtell vo svojej knihe opisuje sériu gest, ktoré sú úplne v poriadku v jednej kultúre a v inej nimi môžete niekoho ľahko uraziť. V Turecku či Iráne sa môžete niekoho dotknúť tým, že nevedomky namierite špičku svojej topánky priamo na neho. Turci vás budú považovať za drzého aj vtedy, keď si pri rozhovore prekrížite ruky na hrudi, zatiaľ čo Japonec vás nechá na pokoji, aby ste mohli ďalej intenzívne premýšľať.

Ďalšie všeobecne rozšírené pozitívne gesto je zdvihnutý palec smerom nahor, ako keď stopujete. Iránec ho pochopí ako vulgárnu narážku, Austrálčan si trhne nohou a Grékovi dáte pocítiť, že vás jeho názor (slušne povedané) absolútne nezaujíma.

Neverbálna komunikácia nie je univerzálna a v medzinárodnom prostredí si vyžaduje väčšiu všímavosť a ochotu prispôsobiť svoje vlastné správanie. Keď navštívime inú krajinu, môžeme skúsiť zminimalizovať vlastné gestá a všímavo pozorovať miestnych ľudí. Ako sa pozdravia, keď sa stretnú? Akú majú medzi sebou vzdialenosť? Dotýkajú sa pri rozhovore? Verím, že ak sa budete vedieť naladiť na ich prirodzenú komunikáciu a opätujete ju, aj neznámi ľudia vám otvoria dvere do farebného sveta, ktorý vás obohatí.

Teraz si môžete zatrénovať v kvíze: 

[WpProQuiz 88]