S kolegom Michalom Šoltésom sme v the Spot prednášali na tému Čítanie reči tela. Počas prednášky sa niekto zo zúčastnených opýtal otázku, na ktorú som nepoznal odpoveď. Ako som mohol reagovať?

Ako povedať neviem a zachovať si svoju tvár

Vediete prednášku, školenie a podobne ako ja, dostanete otázku, na ktorú neviete odpovedať. Ako môžete zareagovať?

1. „Neviem.“ Práve vyjadrenie nevedomosti prostredníctvom slova „neviem“, je jedným z asertívnych práv, ktoré môžete uplatniť. Vždy však treba mať na pamäti, že za každé svoje správanie preberáme zodpovednosť.
Ako nás môžu druhí vnímať, ak vyjadríme svoju nevedomosť čisto len pomocou slova „neviem“? Pravdepodobne by si pomysleli, že nám nestoja ani za pozastavenie a zamyslenie. Možno by to vnímali tak, že sa už nemajú nič pýtať, pretože pravdepodobne nedostanú svoju odpoveď.

2. „Neviem vám odpovedať, touto problematikou som sa nezaoberal.“ Kombinácia asertívneho práva a ja výroku. Ako by to vnímali druhí: Vyjadrením dôvodu, prečo o danej problematike neviete, nedávate priestor špekuláciám. Jasne komunikujete svoje stanovisko, čo si väčšina ľudí cení.

3. „Neviem vám teraz odpovedať. Pokúsim sa však odpoveď zistiť a nabudúce vám ju poviem alebo vám pošlem mail s odpoveďou.“ Tento typ reakcie jasne ukazuje, že vám záleží na vašom publiku a vaše publikum to aj cíti. Nikto sa nepozastaví nad tým, že ste nevedeli odpovedať. Vaše reakcia z vás urobí ľudskú bytosť, ktorá chce spolupracovať a hľadať riešenie a ktorá má záujem na tom, aby druhých niečo naučila.

Povedať neviem nie je slabosť

Už grécky filozof Sokrates toto poznanie vyjadril vo svojom slávnom výroku: „Viem, že nič neviem.“ Nebál sa vyjadriť to, že niečo nepozná a nepokladal to ani za známku svojej neschopnosti alebo nedokonalosti. Považujem to za jedno z najväčších uvedomení, k akému mohol tento mysliteľ dospieť. Svojim výrokom vyjadroval túžbu po poznaní. Po svojom vlastnom raste.

A kde sme dnes? O 2000 rokov neskôr? Ako sme sa poučili?
V školách učia, tak, ako aj mňa kedysi, že slovo „neviem“ nemá patriť do aktívneho slovníka.
Pamätám si, ako keby to bolo včera, keď nás na strednej škole učili: „Za žiadnu cenu nehovorte, že niečo neviete. Radšej to nejak zahovorte a začnite hovoriť o niečom inom.“
Táto dobre mienená rada sa týkala hlavne maturity, no stretával som sa s ňou aj počas vysokej školy.

Kam som prišiel, tam som cítil všadeprítomnosť strachu z chyby a jej možného pomenovania slovom „neviem“. Osobne som sa slova „neviem“ nebál, keďže som si za svoj vzor vzal práve Sokratov výrok. Prišlo mi úplne prirodzené, že niečo neviem a vôbec som neprežíval stres z toho to vyjadriť. Dokonca som ho vyjadroval aj tam, kde sa to neodporúčalo. Napríklad na maturite alebo štátniciach.

Tip pre školiteľov: Ako vyťažiť z chýb alebo nevedomosti maximum

Máte pred sebou prezentáciu, na ktorú ste sa dlho pripravovali, no aj tak sa bojíte, že niečo pokazíte (zakokcete sa, zaseknete alebo niečo podobné). Raz som čítal, že ak prezentujúci urobí drobnú chybu počas prezentácie, je publikom vnímaný oveľa lepšie ako ten, ktorý žiadnu chybu nespravil.
Pravdepodobne je to celé ovplyvnené tým, že sa radi stretávame s ľuďmi, ktorí sú nám podobní. Podobnosť v tomto prípade vyplýva z toho, že všetci robíme chyby.

Pri našej prednáške v the Spot som si zvolil druhú možnosť reagovania a to z dôvodu, že otázka smerovala na tému, ktorej sa nevenujem a v súčasnosti sa venovať neplánujem. Svoje dôvody som otvorene vysvetlil bez akejkoľvek negatívnej emócie. Osobne považujem chyby za prezlečené príležitosti k rastu a tak sa k nim snažím aj pristupovať.

Páči sa ti článok? Budeme radi, ak o ňom povieš ostatným.