Doma, v škole, pri voľnočasových aktivitách či na verejnosti – všade sa z času na čas, alebo aj častejšie, stretávame z rôzne intenzívnym nevhodným správaním. Na niektoré druhy správania vieme reagovať výborne, na iné v pohode, a na niektoré jednoducho vždy zareagujeme nahnevane alebo sa vzdáme, či zostaneme prekvapene stáť. Ako sa naučiť efektívne reagovať aj na tieto druhy správania, a prečo sa deti takto správajú si zhrnieme v tomto článku. Vychádzať budeme najmä z dvoch humanistických psychologických smerov – rogeriánov a adlerovcov.

Čo je to „nevhodné správanie“?

Psychológ Thomas Gordon, nasledovník Rogersa, veľmi správne zdôrazňuje, že kategória nevhodného správanie je veľmi subjektívna. Aj preto Gordon používa radšej pojmy prijateľné a neprijateľné správanie. Keď si zoberieme všetky možné činnosti jedného dieťaťa, môžeme si ich zaradiť do spomínaných dvoch kategórií.

Avšak, keďže je to subjektívne, každý dospelý považuje za neprijateľné:

• Rôzne množstvo prejavov – niekomu neprekáža takmer nič, zatiaľ čo inému „skoro všetko.“
• Rôzne druhy prejavov – napríklad jednému učiteľovi nevadí, ak si žiaci medzi sebou počas hodiny píšu lístočky a inému to vadí.
• Rôzne množstvo a druhy prejavov v závislosti od toho, ako sa práve dospelý cíti – napríklad, ak je unavený, hladný, či v depresii, tak mu prekáža oveľa viac prejavov ako inokedy.
• Rôzne množstvo a druhy prejavov v závislosti od kontextu – napríklad tá istá učiteľka dovolí žiakom na etickej výchove diskutovať medzi sebou, ale na dejepise trvá na tom, aby boli väčšinu hodiny ticho a počúvali.

Dôležité je, aby sme svoju hranicu medzi prijateľným a neprijateľným poznali a zároveň ju vedeli adekvátne vyjadriť.

Základné komunikačné techniky

Na vyjadrenie svojich hraníc rovnocenným spôsobom slúžia ja-výroky a opisný jazyk. Zároveň je dôležité vyhnúť sa hodnoteniu, ktoré dieťa označkuje, zahanbí, či zhodí. Viac o tom, ako to urobiť si môžete prečítať v článku Ako sa s deťmi rozprávať bez hodnotenia.

Popri porozumení sám sebe a tomu, kde mám hranice je rovnako dôležité aj porozumenie dieťaťu, jeho emóciám a potrebám. Za týmto účelom používame u maličkých detí, ktoré ešte nevedia rozprávať, najmä pozorovanie a metódu pokus – omyl. Avšak u detí, ktoré vedia rozprávať už môžeme čím ďalej, tým lepšie používať techniky aktívneho počúvania.

Návod ako v rôznych situáciách používať a striedať techniky ja výrokov a aktívneho počúvania nájdete v článku Hovoriť striebro, počúvať zlato.

Neuvedomovaná motivácia

Alfred Adler a následne Rudolf Dreikurs rozpracovali teóriu cieľov nevhodného správania, ktorá vysvetľuje, ako takéto správanie vzniká. Tvrdia, že väčšinu času deti nemajú náhľad na svoje správanie, robia veci automaticky, neuvedomovane. Napriek tomu môžeme ich správaniu porozumieť.

Ako prvé je podstatné uvedomenie, že človek je tvor spoločenský. Náš mozog reaguje na vylúčenie zo skupiny, či na urážky na jeho osobu rovnako intenzívne ako keby ho niekto ohrozoval zo zbraňou alebo ako keby stretol divé zviera.

Podľa adlerovcov je základnou motiváciou človeka patriť do spoločnosti – mať svoje miesto, byť prijímaný. To zahŕňa 4 zložky: byť súčasťou vzťahov, byť dôležitý, byť schopný a taktiež môcť robiť chyby a učiť sa z nich. Keď sú tieto podmienky splnené, vieme sa adekvátne zapájať do spoločenského diania, primerane fungovať v skupinách, do ktorých patríme, cítime sa primárne príjemne a máme vnútornú motiváciu.

Avšak ak si svoje miesto nevieme nájsť prijateľným spôsobom, prechádzame do menej vhodných spôsobov správania a snažíme sa nájsť si miesto nevhodným spôsobom. Adlerovci konkrétne hovoria o štyroch hlavných dôvodoch, respektíve cieľoch nevhodného správania, ktoré si teraz rozoberieme.

Cieľ č.1: Získavanie pozornosti

Každý z nás je rád, keď mu niekto iný venuje svoju plnú pozornosť, čas, príjemné slovo. Možno s výnimkou niektorých introvertov :). Ak však deťom takáto pozornosť chýba, alebo svoju hodnotu odvodzujú od toho, či im druhí venujú pozornosť, môžu si ju získavať aj veľmi nevhodne.

Typické správanie pri cieli získať pozornosť je napríklad:

• vykrikovanie
• neposednosť
• neustále otázky
• „podlizovanie sa“
• „predvádzanie sa“
  
  Avšak neproduktívne získavanie pozornosti môže mať aj formu nadmerného prezentovania toho, aký som „pekný“, „šikovný“, či „múdry“, pričom dieťa berie neúmerne veľa priestoru oproti ostatným.
  
  Ako môžeme reagovať:
• vyhnúť sa neustálemu napomínaniu, vysvetľovaniu, karhaniu či chváleniu (deti tým získajú pozornosť, ale o chvíľu si ju pýtajú znova)
• ak sa dá, venovať nevhodnému správaniu čo najmenej pozornosti
• ukázať dieťaťu, akým iným spôsobom sa vie zapojiť – dať mu rôzne možnosti vhodného správania
• poukázať použitím opisného jazyka na to, čo dieťa robí dobre
• pripomenúť dieťaťu minulé úspechy, aby si viac verilo v tom, čo aktuálne robí
• vyhnúť sa porovnávaniu s inými deťmi

Cieľ č.2: Boj o moc

Túžba po samostatnosti, sloboda rozhodovania sa, pocit sily, schopnosti sú taktiež univerzálne ľudské potreby. Ak sa však deti cítia v tejto oblasti obmedzované alebo si vytvoria presvedčenie, že miesto má len ten, kto uplatňuje nad druhými svoju moc, pravdepodobne a u nich objaví typické správanie ako:

• vzdor, odmietanie, tvrdohlavosť
• hašterivosť, potreba mať vždy pravdu
• robenie si po svojom, nerešpektovanie pravidiel
• rozkazovanie ostatným
• pasívna agresia

Typické oblasti, v ktorých nastáva boj o moc sú napríklad toaletný tréning, jedlo, ukladanie sa do postele či písanie domácich úloh. V škole ide najmä o neplnenie si povinností či drzosť. Typické je, že deti aj napriek upozorneniu pokračujú v nevhodnom správaní alebo ho ešte stupňujú.

Ako môžeme reagovať:

• nenechať sa vtiahnuť do otvoreného boja, miesto toho zachovať pokoj
• jasne vymedziť svoje hranice
• prejaviť rešpekt dieťaťu, počúvať ho, nechať ho vyjadriť názor
• dať na výber primeraný počet prijateľných možností (čím väčšie dieťa, tým viac možností)
• nájsť dieťaťu úlohy/činnosti, ktoré sú zodpovedné a dôležité
• nastaviť si spoločne pravidlá, ktoré všetci považujú za férové

Viac o riešení konfliktov metódou bez porazených nájdete v článku 5 krokov riešenia konfliktov, ktoré vedú ku spokojnosti všetkých.

Cieľ č.3: Odplata

Hádky, krik, neférovosť, fyzické násilie, či vylúčenie dieťaťa zo skupiny – toto všetko môže dieťa vnímať ako ublíženie, zranenie. Je to pre neho znamením, že nie je dostatočne dôležité, aby sme sa k nemu správali s rešpektom, cíti sa menejcenne. Následne má dieťa potrebu sa odplatiť, aby sa aj ono mohlo cítiť aspoň chvíľu nadradene alebo aspoň druhým ukázať „aké to je“.

Typické správanie pri odplate zahŕňa:

• ubližovanie mladším a slabším
• ničenie vecí, sabotáže
• nahováranie iných detí na neposlušnosť
• hľadanie slabých miest a „udieranie na citlivú strunu“
• snaha ponížiť druhých

Ako efektívne reagovať:

• nebrať si konanie dieťaťa osobne
• postarať sa v prvom rade o seba a svoje emócie, aby sme nemali tendenciu sa odplatiť naspäť
• vyhnúť sa označovaniu dieťaťa za zlé, zákerné, bezcitné a pod.
• reagovať pokojne a pevne, nedovoliť ďalšie ubližovanie
• prejaviť dieťaťu rešpekt, počúvať ho
• nastaviť si férové pravidlá a bezpečné prostredie
• pracovať na budovaní si vzťahu s dieťaťom, keď je situácia pokojná

Cieľ č.4.: Neadekvátnosť

Tento typ správania býva niekedy priehliadaný, pretože nie je tak vypuklý ako predošlé typy správania. Avšak práve sem spadajú deti, ktoré sú už najviac odradené a najviac pochybujú o svojej sebahodnote. Ide o deti, ktoré sa tak veľmi boja spraviť chybu, že sa radšej ani nesnažia.

Typické správanie pri neadekvátnosti zahŕňa:

• nenápadnosť, snahu splynúť s davom, mať pokoj
• nepracovanie na hodine v škole, odovzdávanie prázdnych papierov
• absencia akejkoľvek snahy, ľahostajnosť
• žiadna reakcia pri pokusoch druhých im pomôcť

Tieto deti často označkujeme ako hlúpe, či lenivé, napriek tomu, že v skutočnosti sú len hlboko odradené a stratili vieru vo svoje schopnosti. Preto sa aspoň snažia vyhnúť neúspechu tak, že radšej nerobia vôbec nič.

Ako môžeme reagovať:

• vyhnúť sa zaškatuľkovaniu dieťaťa
• mať trpezlivosť a ponúkať dieťaťu drobné úlohy, v ktorých môže uspieť
• za pomoci opisného jazyka ukázať dieťaťa, v čom sa mu darí alebo mu pripomenúť jeho minulé úspechy
• nekarhať za chyby, brať chyby ako potrebnú súčasť života a príležitosť na učenie
• zaujímať sa o dieťa, o jeho záujmy a silné stránky

Pár poznámok na záver

Pri každom nevhodnom správaní je dôležité vedieť si zachovať odstup, no zároveň budovať s deťmi vrelé vzťahy. Je to ťažká práca, a preto je nesmierne dôležitá psychohygiena a sebarozvoj nás dospelých. Dokonca aj americkí vedci z University of Berkley počas pandémie zistili, že deťom najviac pomohlo to, ak mali ich opatrovatelia (rodičia, učitelia, a pod.) možnosť mať čas pre seba, počas ktorého sa rozprávali s inými dospelými o svojom vlastnom prežívaní a vzájomne sa podporovali.

Ak vás téma efektívnej komunikácie s deťmi zaujala alebo čelíte konkrétnym situáciám, na ktoré hľadáte nové riešenia, určite odporúčame bestseller Ako hovoriť, aby ná deti počúvali.

Ak máte chuť, môžete nám taktiež zanechať komentár alebo napísať otázku priamo pod článok.