„Musíme to urobiť, pretože to prikázal šéf.“ Ako sa brániť, keď sa niekto schováva za príkazy vyššej autority?

Stretli ste sa už s ľuďmi, ktorí majú tendenciu ospravedlňovať svoje správanie a rozhodnutia tým, že sa odvolávajú na rôzne vyššie autority a záujmy? Určite je pohodlnejšie vzdať sa aktívnej roly v argumentácii a presunúť argumentačné bremeno na vyššie autority, ktoré už rozhodli „o nás, bez nás“. Manipulátor sa pritom spolieha na to, že sa nikomu nebude chcieť ísť za „vyššou autoritou“ a riešiť problém priamo s ňou. Navyše, mnohokrát je celá situácia podaná tak, že to ani nie je možné. Posúďte sami:

„Musíme tú správu napísať hneď, najneskôr do obeda, pretože nám to prikázalo vedenie firmy a ja s tým nemám čo urobiť.“

„Dnes ráno sa za mnou osobne zastavil riaditeľ a nariadil nášmu tímu, že do konca týždňa musíme vyplniť kompletnú databázu prevodov. Snažil som sa niečo namietať, ale nebola s ním žiadna diskusia. Musíme to teda zvládnuť.“

„Je vôľou všetkých občanov, aby sme presadili tieto reformy. Vyšlo to v našom poslednom prieskume a my sme sa zaviazali, že to splníme.“

Vo všetkých troch príkladoch sú v argumentácii použité externé dôvody, nad ktorými komunikátor zdanlivo nemá kontrolu. Stavia sa do polohy sluhu, ktorý len tlmočí určité rozhodnutie väčšej a mocnejšej autority, a snaží sa tým v poslucháčoch vyvolať presvedčenie, že sa už nedá nič urobiť.

Nie je zriedkavé, že vyššia autorita nikdy podobné rozhodnutie nespravila a manipulátor si celú vec proste vymyslel. Aj tak je slušná šanca, že pre manipulovaných bude pohodlnejšie nezisťovať skutočnú pravdu.

Obzvlášť náchylné na túto formu manipulácie sú silne hierarchizované organizácie, v ktorých sa ľudia „zdola“ len zriedka stretávajú s vedením. Ak sa vedenie navyše správa autoritársky a nevedie s ľuďmi „zdola“ otvorený dialóg, nastávajú ideálne podmienky pre tento druh manipulácie. Manipulátormi sú potom najčastejšie tí, ktorí fungujú ako komunikačný kanál medzi vedením a radovými členmi. Je pre nich ľahké „hrať sa na sluhov“ vedenia.

Ako sa môžeme brániť?

Neexistuje žiadna úplne jednoduchá obrana proti tejto stratégii. Jednou možnosťou sú konkretizujúce otázky. Aby nezneli príliš útočne, môžeme ku nim pridať súhlasný postoj. K prvému príkladu by to mohli byť napríklad tieto:

  • Rozumiem, že to vedenie prikázalo a ty máš pocit, že to je už uzavreté. Ako by sa s tým však dalo predsa len niečo urobiť?
  • Na čom záleží firme viac? Aby bola správa hneď, ale nekvalitná, alebo aby sme ju spravili poriadne? V akej forme prinesie firme viac osohu?

Teraz si môžete zatrénovať tým, že vymyslíte vlastné otázky ku ďalším dvom príkladom.

Aj pri dobre položených otázkach sa však môže stať, že sa väčšina obráti proti nám a budú nás považovať za niekoho, kto len naschvál „rýpe“ do nemenných rozhodnutí vyššej autority.

Dlhodobou stratégiou, ktorá nám v tomto môže pomôcť, je pracovať na otvorení vlastných komunikačných kanálov s vyššou autoritou. Je obrovskou výhodou, pokiaľ sa môžeme v sporných situáciách obrátiť priamo na autoritu a získať tak „nezmanipulované“ informácie.

Teraz si môžete zatrénovať v mini-kvíze:

Teraz môžete opäť spustiť kvíz.

Páči sa ti článok? Budeme radi, ak o ňom povieš ostatným.

5 Comments

  1. Matej Koláč Kováč 17. apríla 2016 at 16:28

    Takéto sa mi v práci stáva bežne. Príkaz, nariadenie, poväčšine času je to vždy zbrklý a nedomyslený nápad niekoho tretieho. A ja sa následne otvorene pýtam prečo, čo a ako. Problémom je, že takýmto tempom si čoskoro vyslúžim označenie „osina v prdeli“, pretože budem mať vždy otázky a je jedno či je to kolega alebo nadriadený.
    Je nejaká možnosť ako tento efekt zmierniť? Nechcem si nechať skákať na hlave, ale zas chcem, aby moje otázky brali na vedomie a neskončil som v škatule „Kováč ma zase raz blbé otázky“.

    Reply
  2. Michal Šoltés 18. apríla 2016 at 19:20

    No, určite to nebude ľahké, ak si v kolektíve, ktorý uznáva tento spôsob jednania a zároveň neuznáva žiadne spochybňovanie.
    Osobne by som si zrejme dal čo najviac záležať na tom, aby to druhá strana nevnímala ako útok alebo provokáciu. Detailnejšie povedané, snažil by som sa pôsobiť čo najpríjemnejšie po emocionálnej stránke (samozrejme na rovnocennej úrovni), snažil by som sa s druhými zladiť, prípadne otvorene zistiť ich názor na to, že som sa ozval – a to ideálne v prípade, že som tým dosiahol niečo pozitívne.
    Nepoznám samozrejme presne tvoju situáciu. Máš aj ty nejaké nápady?

    Reply
  3. renata renata 9. mája 2016 at 15:59

    moj nazor je trochu iny, mam skusenosti, ze v hierarchických strukturach nepripustaju „autority“ otazky alebo diskusie, a ten co sa pyta, skor ci neskor bude ciernou ovcou, ak bude mat vykony, budu ho trpiet, ak nebude mat vykony, budu sa ho chciet zbavit,
    preto je moj nazor taky,ze byt otvoreny, s otázkami, ktore neskor spravia zo mna provokatera, co ma za následok ze skor ci neskor sa rozídeme, tak teda radsej skor, aspon mam sancu zacat inde a s dostojnostou

    Reply
    1. Michal Šoltés 9. mája 2016 at 16:34

      Rozumiem. V situácii, v ktorej by som videl veľmi vysokú šancu toho, že sa stanem čiernou ovcou, by som osobne zrejme volil tiež prístup, že radšej odísť skôr, ako zbytočne strácať čas a nervy. Na druhú stranu, niekto veľmi ambiciózny by si možno vybral za cieľ vďaka umnej komunikácii vytrvať, získať si podporu tímu na svoju stranu a prípadne sa sám dostať na vyššie miesta. Každý človek bude mať asi trochu iný prístup v podobných situáciách.

      Reply
      1. renata 9. mája 2016 at 19:25

        s tym suhlasim, tu uz ale ide o charakter a povahu cloveka, pretoze v takomto prostredi slusny clovek nema sancu, nastastie, kazdy ma na vyber, niekomu suteren vyhovuje, iny z neho utekaaaa

        Reply

Leave A Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *