Každý z nás sa už asi ocitol v rozhovore, ktorý neviedol k žiadnemu konštruktívnemu riešeniu. Schyľovalo sa ku konfliktu a emócie naberali na obrátkach. Snažili ste sa, vyskúšali ste všetky techniky, ktoré vám v danej chvíli napadli, no aj tak sa vám nepodarilo zvrátiť smerovanie rozhovoru.

Pre lepšiu predstavu toho, čo mám na mysli, uvediem príklady.

Z pracovného prostredia

Marek sa s kolegom Tomášom snaží dohodnúť na novom rozdelení kompetencií. Ich rozhovor sa však zasekol na mieste a začína sa vyostrovať. Tomáš Mareka nepustí k slovu. Na obidvoch stranách sa zvyšuje napätie, čo sa prejavuje na zvyšovaní hlasu a eskalácii konfliktu osobnými narážkami.

Z partnerského života

Veronika sa snaží dohodnúť s Petrom, u ktorých rodičov strávia Vianoce. Avšak namiesto toho, aby sa približovali k dohode, sa skôr stupňuje vyčítanie a vyťahovanie starých krívd.

V podobných situáciách je možné rozhovor jednoducho ukončiť a odložiť ho na neskôr, alebo ak je to možné, nechať rozhodnúť váš spor niekoho iného.

Hlavnou výhodou ukončenia rozhovoru je neskĺznuť do konfliktu, ktorý môže viesť k narušeniu doterajšieho vzťahu, či už partnerského alebo pracovného. Okrem iného sa nám podarí ušetriť energiu, ktorú môžeme využiť efektívnejším spôsobom ako vyplytvaním na zbytočný konflikt.

Rozhovor sa oplatí ukončiť zväčša vtedy, ak nevedie k nášmu cieľu alebo inému konštruktívnemu riešeniu súčasnej situácie. Väčšinu nekonštruktívnych rozhovorov rozpoznáme podľa toho, že sa v nich často začneme točiť dookola okolo jednej veci alebo že sa v komunikácii začnú objavovať vo väčšej miere negatívne emócie, emočne sýtené slová alebo urážky.

Ak sa rozhodneme rozhovor ukončiť, môžeme to urobiť nasledovne:

• navrhneme, že rozhovor prerušíme a náš návrh zdôvodníme. Pri zdôvodneniach sa oplatí využívať ja výroky,
• môžeme aj upresniť, aké dôsledky bude mať, keď teraz rozhovor prerušíme a kam by to podľa nás mohlo viesť, ak by sme rozhovor neprerušili,
• môžeme navrhnúť iný termín, kedy sa pokúsime rozhovor zopakovať (ak zopakovanie povedie k rovnakému výsledku, môžeme sa pokúsiť nájsť niekoho, kto by nám mohol pomôcť s rozhodnutím alebo rozriešením našej situácie).

Ako by teda mohli reagovať jednotlivé postavy z vyššie uvedených príkladov?

Marek by mohol povedať: „Tomáš, mám pocit, že sme sa zasekli a že náš rozhovor momentálne nikam nevedie. Začíname byť obidvaja podráždení, čo si myslím že neprospieva našej komunikácii. Navrhujem preto, aby sme pre dnešok náš rozhovor ukončili a vrátili sa k nemu zajtra. Ak sa ani zajtra nedohodneme, pôjdeme sa poradiť za šéfom a necháme rozhodnúť jeho. Čo ty na to?“

Veronika môže povedať: „Peter, mám pocit, že sa dnes akosi nevieme dohodnúť. Myslím si, že ak budeme ďalej pokračovať v rozhovore, môže to celé skončiť hádkou a to by som nechcela. Vedeli by sme sa k tejto téme vrátiť zajtra, keď sa obidvaja upokojíme?“

Ukončenie rozhovoru nie je prehra.

Často sa stretávam s názorom, že ukončenie rozhovoru z našej strany je znakom našej slabosti či neschopnosti zvládnuť situáciu. Ukončenie rozhovoru však ukazuje na schopnosť sebareflexie a zachovanie duchaprítomnosti aj v náročných situáciách. Dokážeme totiž zostať pri zmysloch a kontrolovať smerovanie komunikácie aj v citovo vypätých situáciách a v prípade vyhrotenia konfliktu zasiahnuť a ukončiť rozhovor skôr, než dôjde ku škodám na vzťahu.

P.S. Ukončenie rozhovoru ako technika patrí medzi tie menej často používané. Je však dobré ju poznať, aby sme ju mohli uplatniť vo vyhrotenejších prípadoch.

Páči sa ti článok? Budeme radi, ak o ňom povieš ostatným.