Predstavte si, ako by sa vám učilo, ak by za oknami školy zúrila vojna. Bolo by počuť výbuchy, streľbu a výkriky, nad hlavou by vám lietali lietadlá… Samozrejme, boli by aj dlhšie časové úseky relatívneho pokoja, no nikdy by ste nevedeli, kedy boje opäť prepuknú. Alebo či bomba nepadne priamo na školu. Ako by sa vám sústredilo na učenie? Mali by ste z učenia radosť? Vedeli by ste naplno zapojiť svoje schopnosti ako sú analytické rozmýšľanie alebo tvorivosť? 

Pravdepodobne boli vaše odpovede: zle, nie a nie. Vaša pozornosť by zrejme neustále odbiehala k bojom za oknami, nehovoriac o tom, že časť času by ste zrejme strávili schovaní pod stolom. A aj keby bol kľud, neustále by ste striehli, či opäť nenastane ohrozenie. Váš mozog by automaticky dal prioritu aktuálnej hrozbe pred učením, ktoré nie je v porovnaní s ňou dôležité pre vaše prežitie. 

Ľudský mozog je okrem iného ako automat, ktorý neustále skenuje prostredie okolo seba a vyhľadáva hrozby a odmeny. Hrozbou môže byť napríklad spomínaná padajúca bomba alebo aj blížiace sa auto, či besný pes. Hrozbou však rovnako môže byť aj negatívne hodnotenie, urážka či vylúčenie zo skupiny. Odmenou zase môže byť napríklad jedlo, peniaze, vytúžená vec, ale aj úsmev, objatie, pozitívna spätná väzba, či dobrá známka. 

Logické potom je, že keď náš mozog nájde potenciálnu hrozbu, snaží sa jej za každú cenu vyhnúť, respektíve ju zničiť. Ide o klasickú reakciu útek alebo útok. Prípadne môžeme ustrnúť a zostať paralyzovaní, až kým hrozba neodíde. Naopak, keď náš mozog deteguje potenciálnu odmenu, snaží sa jej priblížiť, získať ju. Zradné však je, že na hrozbu náš mozog reaguje asi 5 až 6 krát silnejšie ako na odmenu. Prežiť, zachovať si zdravie a ochrániť svojich blízkych  je priorita číslo jedna. 

Vráťme sa ale do školy. Predpokladom pre produktívne učenie sa a prácu ako takú je z pohľadu, ktorý sme vyššie opísali najmä absencia hrozby. Keď v našom okolí nie je nič, čo by nás ohrozovalo, vieme sa sústrediť na potenciálne odmeny, pričom odmenou môže byť aj dobrý pocit z naučenia sa novej zručnosti či vedomostí. Taktiež sa môžeme tešiť napríklad z dobrej tímovej spolupráce, pozitívneho hodnotenia, či z objavenia riešenia zložitého matematického (či iného) problému.

Našou úlohou číslo jedna, ktorá umožní, aby s nám v škole dobre učilo by teda malo byť odstrániť potenciálne hrozby a vytvoriť atmosféru bezpečia. Samozrejme, na niektoré hrozby (ako je spomínaná vojna) vplyv nemáme, no na veľmi veľa potenciálnych hrozieb vplyv na druhú stranu máme. Najmä čo sa týka sociálnej oblasti, môžeme cielene vytvárať priateľskú, rovnocennú a prijímajúcu atmosféru. 

Aké sociálne hrozby teda potrebujeme z prostredia školy odstrániť? A čím pozitívnym ich nahradiť? Poďme sa pozrieť na 5 oblastí modelu SCARF, ktorý reflektuje najdôležitejšie oblasti, v ktorých náš mozog reaguje na sociálne hrozby.

1. Status

Sociálny status vypovedá o našom mieste v skupine. Sme cennými členmi spoločenstva? Vnímajú nás ostatní ako kompetentných? Cítime, že sme braní ako hodnotní ľudia? 

Cítiť sa hodnotnými je pre nás základná sociálna potreba, a keď je ohrozená, dokážeme reagovať veľmi intenzívne. Predstavte si napríklad, že sa úporne učíte na test a následne dostanete štvorku. A ešte k tomu vám učiteľ pred celou triedou povie: „Ja naozaj neviem, že či si taký lenivý alebo taký blbý!“ Pocit, ktorý budete mať bude pravdepodobne poníženie, hanba, pocit nedostatočnosti, neschopnosti. O to horšie, ak spolužiaci napísali písomku na dobré známky.“ Prečo len ja som taký neschopný?,“ budete sa v duchu pýtať.

V oblasti statusu funguje automatický mechanizmus nášho mozgu, ktorý nás neustále porovnáva s ostatnými. Každá výhra nám na statuse pridá a každá prehra naopak uberie. Problém je, že vyhrávať nemôžeme všetci a stále.

Našťastie existujú spôsoby ako sa z tejto pasce dostať von. Mechanizmus odmeny sa spustí aj vždy vtedy, keď vnímame, že sme sa naučili niečo nové, že sme sa v niečom zlepšili. A nemusíme sa pritom nutne porovnávať s inými. Stačí si všimnúť vlastný pokrok. Taktiež môžeme mať dobrý pocit z práce, ktorú sme vykonali spolu v skupine, pričom sa medzi sebou nemusíme porovnávať, ale môžeme sa brať ako jeden tím. 

Dôležité je taktiež nazeranie na chyby. Často sa im snažíme vyhnúť, pretože ich považujeme za zlyhanie. A keď chybu urobíme, cítime sa ponížení. Avšak existuje aj spôsob nazerania na chybu ako na prostriedok učenia sa, čiže prostriedok zlepšovania sa. To, že mám odvahu robiť veci aj nedokonale a s chybami znamená, že sa učím nové veci. A ak sa dokážem z chýb poučiť, tak mám vyhrané. Takýto spôsob nazerania na chyby potrebujú deti vidieť u dôležitých dospelých, aby ho následne mohli prevziať.

2. Istota

Veľké množstvo vecí v našom živote berieme ako také samozrejmé, že ich už ani nevnímame. Svoje bývanie, jedlo, svoje zvyky, pravidelné aktivity, ľudí, ktorých každodenne stretávame. Istý zaužívaný režim, istota v oblasti základných potrieb, ale taktiež sociálnych potrieb je pre nás veľmi dôležitá. Keď máme pocit bezpečia, dokážeme sa následne sústrediť na výzvy, ktoré stretávame a úspešne im čeliť. 

Samozrejme, každý z nás dokáže zniesť aj istú mieru neistoty, ak však neistota prekročí istú hranicu, zaplaví nás tak, že nedokážeme myslieť na iné veci, ako napríklad budovanie vzťahov, či sebarozvoj.

Neistota sa môže často týkať ostatných oblastí modelu SCARF. Napríklad neistota ohľadne hodnotenia, ktoré dostanem. Neistota ohľadne vzťahov v skupine. Ak je napríklad v triede prítomná šikana alebo aj menej závažné „žartovanie“ na váš  účet, tak je váš mozog automaticky v strehu, či si z vás niekto práve nejde vystreliť a veľkú časť energie venujete tomu, aby ste sa tomu vyhli. Neistota v nás taktiež často môže vzbudzovať rôzne obavy, nepríjemné predstavy, úzkosť, či podráždenosť. 

Čo podporuje istotu sú jasné pravidlá, zaužívaný režim/rozvrh, či predvídateľné správanie ľudí okolo nás. Dôležité je mať možnosť pýtať sa a dostať adekvátnu odpoveď. Nič totiž nenakopne naše obavy tak, ako nejasné informácie či vyhýbavé odpovede. Keďže človek je tvor hľadajúci zmysel, ak nedostaneme uspokojujúcu odpoveď, tak si často tvoríme vlastné domnienky, ktoré sú často horšie ako realita. 

3. Autonómia 

Pocit kontroly a možnosť robiť slobodne vlastné rozhodnutia preukázateľne znižuje stres a pocit ohrozenia. Pričom aj malé každodenné rozhodnutia v nás zvyšujú pocit autonómie. 

V škole môžu byť takéto rozhodnutia napríklad o tom, akú tému si žiaci vyberú na projekt či seminárnu prácu, s kým chcú pracovať v skupine, na aké krúžky a voľnočasové aktivity sa prihlásia alebo aké jedlo si zvolia na obed. Tiež je výborné, ak má škola rôzne priestory, ktoré môžu žiaci využívať cez prestávky, či po škole, ako napríklad oddychová zóna, knižnica, posilňovňa, vonkajšie ihrisko a podobne. 

Nepriateľom autonómie je najmä mikromanažment, neustála kontrola, nedôvera v schopnosť žiakov dobre sa rozhodnúť. Samozrejme, mladšie deti sa dokážu rozhodovať v jednoduchších záležitostiach a až časom sa učia preberať zodpovednosť aj za zložitejšie veci.  V každom prípade je na nás, aby sme im možnosti výberu poskytovali, a tým im aj dávali možnosť učiť sa rozhodovať a zisťovať, aké dôsledky majú ich rozhodnutia. Ak  sa chcete dozvedieť viac o zodpovednosti môžete si o nej prečítať v článku tu.

4. Vzťahovosť 

Byť členom skupiny a mať pozitívne vzťahy je jedna z našich najsilnejších potrieb. Náš mozog sa vyvíjal v čase, keď byť členom kmeňa znamenalo v podstate prežiť, a preto absenciu vzťahov pociťujeme až ako existenciálne ohrozenie. Ak nedokážeme mať pozitívne vzťahy, chceme aspoň, aby si nás druhí všimli, aj za cenu, že to bude v negatívnom kontexte. Jedna z najhorších vecí, ktoré môžeme zažiť je, keď za cítime ignorovaní, odstrčení, keď na nás nikomu nezáleží, alebo máme pocit, že sme na obtiaž. 

Zároveň platí, že ak máme v škole pozitívne vzťahy, automaticky je lepší aj náš vzťah k učeniu sa a k sebarozvoju. Vzťahy sú základom psychologického bezpečia, ktoré nám umožňuje robiť chyby a učiť sa z nich, prejavovať svoje ozajstné ja, môcť sa úprimne zaujímať o veci, stanovovať si a plniť ciele  a zvládať výzvy, ktoré nás po ceste stretnú.

Bohužiaľ v tradičnej škole na budovanie vzťahov nie je vyhradený takmer žiadny čas. Len menšina tried má adaptačné dni či teambuildingy. Niektorí učitelia neberú deti ani na výlety, zo strachu, že sa tam niečo zlé stane a bude to ich zodpovednosť. Taktiež sa často stáva, že podceňujeme rôzne sociálno-patologické javy a nevšimneme si napríklad to, že niektorí žiaci sú systematicky vyčleňovaní z kolektívu, alebo sú terčom posmeškov.

Sú však aj školy, kde si čas na tvorbu vzťahov cielene hľadajú, napríklad prostredníctvom ranných kruhov, zážitkového učenia, rôznych foriem koučingu či mentoringu, tvorby komunity, kde sa zapájajú i rodičia, a podobne. Taktiež aj na klasických školách sa nájdu učitelia, ktorí sa so žiakmi rozprávajú a počúvajú ich. Istá učiteľka fyziky napríklad rozprávala o tom, že zo svojimi učňami sa zvyčajne prvú časť hodiny rozpráva o tom, čo sa deje doma, kto sa rozišiel s frajerkou, či o iných aktuálnych problémoch, ktoré ich trápia. A keď sa vyrozprávajú, tak v druhej časti hodiny už sú schopní sa sústrediť na fyziku.

5. Férovosť

Férovosť je niekedy ťažko uchopiteľná, či kvantifikovateľná, všetci však automaticky cítime, ak je niečo nefér. Neférové jednanie, či už voči nám alebo voči niekomu inému, nám automaticky vyskakuje ako červená vlajka a dokáže nás často poriadne zamrzieť alebo nahnevať. 

V škole býva obzvlášť veľa vnímanej neférovosti sústredenej v oblasti hodnotenia. Žiaci sú veľmi citliví na to, ak má učiteľ svojich obľúbených žiakov, ku ktorým pristupuje inak alebo ak cítia, že niektorí žiaci sú „čiernymi ovcami“. 

Neférovosť môže byť niekedy založená aj na zdanlivých maličkostiach, či nedorozumeniach. Napríklad, keď učiteľ oznámi písomku na hodine, no žiak, ktorý chýbal sa o tom nedozvie. Alebo keď učiteľ ospravedlní hodinu jednému žiakovi a druhému nie, no nevysvetlí, aké rozdielne dôvody ho k tomu viedli. Niektorí žiaci alebo aj rodičia takéto situácie vnímajú veľmi citlivo a dokážu sa kvôli nim pohádať do krvi. Iní síce nemusia nič povedať, no môže ich to vnútorne trápiť. 

Preto je ideálne, ak je systém hodnotenia dopredu daný, jasný a nie príliš zložitý. Taktiež je dôležité mať vyriešené napríklad individuálne hodnotenie integrovaných žiakov a mať aj s nimi  jasné dohody. Pripraviť sa môžeme aj na situácie, ktoré nie sú až tak časté, no tiež z času na čas nastanú, ako sú napríklad žiaci s veľmi vysokou absenciou alebo žiaci, ktorým nestačí obsah hodín a potrebujú doučovanie nad rámec, alebo naopak sú nadaní. Samozrejme, že vždy nastanú i nečakané situácie. Tie môžeme v ideálnom prípade zobrať ako výzvu a príležitosť naučiť sa ich riešiť. 

Čo teda môžeme spraviť pre to, aby sme mali v škole pozitívnu sociálnu atmosféru? 

Budovať vzťahy, otvorene komunikovať, odpovedať na otázky žiakov, spolupracovať, vytvárať a dodržiavať dohody. Tiež zdržať sa irónie, sarkazmu, či prílišného negatívneho hodnotenia, brať chyby ako súčasť učenia sa. Zoznam je dlhý, no je to v prvom rade na vás, ako zohľadníte SCARF práve vo vašej škole, či na vašich hodinách. Prvým krokom môže byť to, že si vôbec všimnete, ktoré situácie s ním súvisiace u vás v škole nastávajú, ale taktiež čo vám funguje dobre a na čom môžete stavať. Taktiež môže veľmi pomôcť spätná väzba od žiakov, či už priama alebo anonymná formou prieskumu. A samozrejme, netreba zabúdať na učiteľov a personál. Pretože na SCARF reagujú všetci ľudia, nielen žiaci! O tom, ako sa riadiť modelom SCARF na pracovisku, si tiež môžete prečítať na našom blogu.