S hodnotením sa stretávame v mnohých oblastiach života. Ako prvé nám zrejme napadnú škola a zamestnanie. Stretneme sa s ním však aj v bežných medziľudských vzťahoch. Prečo by ale malo byť hodnotenie manipulatívne? Keď sa pozriete na nasledujúce príklady, ako ich vnímate?
„Peter je veľmi lenivý.“
„Klaudia je najkrajšia žena na svete.“
„Táto udalosť je nešťastná a veľmi zlá.“
Ja ich vnímam takto:
Tieto výroky hodnotia, škatuľkujú, zdanlivo nepripúšťajú diskusiu.
Sú značne nepresné a zjednodušujúce.
Zdá sa, akoby popisovali objektívnu realitu, namiesto osobného názoru.
Je však hodnotenie zlé? Veď s podobnými vyjadreniami sa stretávame ako na bežiacom páse. Poďme sa zamyslieť nad prvou vetou:
„Peter je veľmi lenivý.“
Aj keď sa táto veta zdá byť bežná, má hneď niekoľko problémov.
1. Petrovi prideľujeme statickú vlastnosť – lenivosť. Ale Peter je samozrejme dynamická bytosť. Presnejšie by teda bolo povedať, že Peter sa v konkrétnej situácii správa lenivo.
Je pokojne možné, že Petrovi sa práve nechce, pretože posledných päť dní pracoval od rána do večera a cíti sa naozaj vyčerpane. Alebo ho proste daná úloha nebaví. Vetu teda môžeme vylepšiť na:
„Peter sa teraz správa veľmi lenivo.“
2. Tvrdenie znie, akoby to bol všeobecne známy, objektívny fakt. V skutočnosti je to iba náš osobný názor. Chceme komunikovať korektne? Dajme najavo, že sa jedná o naše subjektívne hodnotenie. Dá sa to spraviť pomocou asertívnej techniky ja-výroku:
„Ja si myslím, že Peter sa teraz správa veľmi lenivo.“
3. Spojenie „veľmi lenivý“ je stále vágne. Nevyjadruje napríklad, ako konkrétne sa Peter správa. Na základe čoho sme vlastne usúdili, že je Peter veľmi lenivý? Rôzni poslucháči si budú toto tvrdenie predstavovať rôzne, čo môže viesť k neporozumeniam. Je to jeden zo spôsobov, ako vznikajú klebety. Môžeme presnejšie popísať, čo sa deje:
„Myslím si, že Peter sa teraz správa lenivo, pretože pozerá televíziu s nohami na stole.“
Ako vidíte, dĺžka vety výrazne narástla. Narástla však aj jej komunikačná hodnota. Vieme si omnoho lepšie predstaviť, čo sa naozaj deje. Je aj menej manipulatívna. Necháva priestor pre názor druhého a popisuje, čo sa deje. Dala by sa však ešte vylepšiť. Mohli by sme napríklad povedať, ako sa cítime a čo by sme chceli dosiahnuť. Nemanipulovať totiž znamená otvorene povedať svoj zámer, a ten nie je spomenutý ani v poslednej vete.
Ako sa môžeme brániť?
Nejde o to, aby sme podobné výroky odsudzovali. Ide ale o to nenechať sa nimi zmanipulovať do príliš hodnotiaceho a zjednodušujúceho myslenia.
Najlepšou formou obrany sú preto konkretizujúce otázky.
„Peter je lenivý.“
Môžeme sa napríklad spýtať:
„Kto povedal, že je Peter lenivý?“
„Ako presne si zistil, že Peter je lenivý?“
„Čo presne myslíš tým, že Peter je lenivý?“
„Ako sa táto lenivosť prejavuje?“
„Čo mi tým chceš povedať?“
Podobné otázky by sme samozrejme mali klásť aj sami sebe. Zjednodušujúce hodnotiace myslenie totiž môže byť neefektívne. Myšlienky sú síce kratšie, ale často vedú k zbytočným diskusiám a ku prehlbovaniu problémov.
Ako ste si zrejme všimli, ostali dva príklady na začiatku nepoužité. Ak si chcete zatrénovať, vymyslite na ne rôzne upresňujúce otázky. Tu sú ďalšie príklady, na ktorých môžete trénovať.
[WpProQuiz 2]
Páči sa ti článok? Budeme radi, ak o ňom povieš ostatným.
Pingback: Rozpoznáš najmenej hodnotiace výroky? — Otvorená Hra
Aky je prosim rozdiel medzi:
„Prečo je táto udalosť nešťastná a veľmi zlá?“
„Čo konkrétne je na tejto udalosti nešťastné a veľmi zlé?“
Preco obe otazky nie su povazovane za ekvivalentne?
Dakujem.
Dobrá otázka, ďakujem.
V podstate ide o to, že by v tomto prípade otázka „Prečo..“ mohla viesť k jednoduchej odpovedi, ktorá by rozhovor neposúvala ďalej. Napríklad: „Pretože sa mi to nepáči.“ „Pretože ma šéf neprávom pokarhal.“ „Pretože husto prší.“ „Neviem.“
Ak by sme sa chceli dozvedieť viac, tak by sme tak či tak museli nadviazať otázkou „Čo konkrétne sa ti nepáči?“, „Čo konkrétne sa stalo?“, „Čo konkrétne to spôsobuje?“ aby sme z druhého človeka vytiahli nejaké relevantné informácie. V týchto prípadoch je otázka „Prečo“ v podstate krokom navyše.
Všeobecne je rozdiel medzi otázkami typu „prečo“ a „čo“ v tom, že „prečo“ sa pýta na dôvod a „čo“ na opis situácie. Pri pocitoch a emóciách je často zložité pomenovať skutočný dôvod. Preto sa viac oplatí vypýtať si opis situácie.
Všimol som si však, že samotná otázka by mohla byť sformulovaná lepšie, takže ju idem upraviť.
Ďakujem za komentár. Prajem príjemný deň 🙂
Aj ja dakujem…:-)…
Pingback: Elegantné riešenie ako sa vyhnúť konfliktom a pritom povedať svoj názor — Otvorená Hra
Pingback: Neviete, čo so žiarlivosťou? Vyskúšajte tento prístup. — Otvorená Hra
Pingback: 11 komunikačných bŕzd alebo čo dokáže stopnúť komunikáciu — Otvorená Hra
Pingback: Prečo je nebezpečné porovnávať ľudí a ako sa brániť, keď niekto pomocou porovnávania manipuluje? — Otvorená Hra
Pri tom druhom vyroku – ak sa zacnem pytat cloveka, ktory ho vyslovil, nebude to povazovat za spochybnovanie? Ide mi o to, ze je to v podstate pozitivny vyrok. Ci sa rata s tym, ze vychadza z nejakej situacie, v ramci ktorej je manipulativny alebo je manipulativny sam o sebe?
Určite tam záleží od konkrétnej situácie. Myslím, že sa nedá povedať, že každé hodnotenie je samo o sebe manipulatívne, pokiaľ nepoznáme zámer človeka, ktorý ho hovorí. Ale dá sa povedať, že každé hodnotenie je nepresné – subjektívne. Ak by výrok znel napríklad: „Podľa mňa je Klaudia najkrajśia žena na svete.“, tak by lepšie vyjadroval subjektívnosť.
Čo sa týka otázok, možno by sa dalo opýtať: „Prečo si to myslíš?“, ale je otázne, k čomu by to viedlo. Určite by sme sa pri reakcii (alebo nereagovaní) na takýto výrok mali riadiť cieľom, ktorý v danom rozhovore sledujeme.
Pingback: Ako môže manipulátor pokaziť internetovú diskusiu a akým spôsobom na to vieme efektívne reagovať [analýza techník ovplyvňovania] — Otvorená Hra
Pingback: Manipulatívne techniky, ktoré používame na naše deti - Manipulácia - Čarodejníctvo