Schopnosť cítiť ľútosť je pre ľudí veľmi dôležitá, pretože v nás vyvoláva potrebu pomáhať druhým. A je množstvo situácií, v ktorých ľudia naozaj potrebujú našu pomoc. Problémy však nastávajú, keď sa niekto naučí našu ľútosť zneužívať na manipuláciu.

Niekedy sa jedná o pomerne nevinné požiadavky, hlavne ak sa neopakujú príliš často:

„Strašne ma bolí noha. Mohla by si ma odviezť do práce?“

„Vieš, že po rozvode som na tom veľmi zle s peniazmi. Mohol by si mi nejaké požičať? Vrátim ti ich hneď, ako sa dám trošku dokopy.“

„Sami viete, že ste mi dali tú najhoršiu kanceláriu, tak mi aspoň doprajte pár minút navyše na obed.“

Asi si viete predstaviť, ako rýchlo by sa z nevinnej požiadavky stala manipulácia, keby mal niekto takéto požiadavky každý deň. Apel na ľútosť stavia človeka, ktorý ho používa, takmer vždy do podriadenej pozície. Človek sa tým zbavuje zodpovednosti a tú predáva do rúk toho, od koho niečo žiada alebo do rúk osudu, ktorý sa k nemu zachoval veľmi nepriaznivo a on sa tak stal obeťou. Pozrime sa na ďalších pár príkladov:

„Ak mi tie poznámky nedáš, tak tú skúšku nemám šancu spraviť.“

„Ospravedlňte prosím, že som to nestihol. Bol som včera na pohrebe.“

„Viete, aký bol život ku mne krutý.“

„Ona to má teraz veľmi ťažké, rozvádza sa a je tu nová. Nechajte jej ešte nejaký čas, aby sa aklimatizovala. A prípadne jej aj pomôžte.“

Pre ľudí je samozrejme prirodzené pomôcť druhým, ktorí majú problémy. Možno ste si všimli, že aj spomedzi príkladov uvádzaných vyššie vytvára každý mierne odlišnú mieru nerovnocennosti. Niektoré dávajú zodpovednosť doslova do rúk druhých, zatiaľ čo iné dávajú možnosť rozhodnúť sa napríklad o tom, akú formu pomoci zvolíme.

Ako sa môžeme brániť?

Ako pri každej manipulácii je dôležité si ju najskôr všimnúť. Pri apele na ľútosť to zväčša nie je veľmi ťažké. Ako sme už vyššie spomínali, je dobrým znakom manipulácie to, ako často človek apel na ľútosť využíva. Ak sa to stáva pravidelne, môže to byť znakom, že sa jedná o cieľavedomú činnosť. Stáva sa však aj to, že sa ľudia naučili používať apel na ľútosť podvedome. V oboch prípadoch je najlepším riešením snažiť sa vrátiť komunikáciu na čo najviac rovnocennú úroveň. To sa dá spraviť napríklad pomocou ja-výrokov a pomocou rovnocennej a empatickej komunikácie, popísanej napríklad v článku Viete viesť tím tak, aby spolupracoval?

Často je tu však ešte jeden problém. Ľútosť k druhému je pre nás pozvánka „ukázať sa v dobrom svetle“ a dostať sa do nadradenej pozície. Túžime vyzerať ako hrdinovia, záchrancovia, osoby, bez ktorých veci jednoducho nefungujú. Chceme dať najavo, že máme všetko pod kontrolou, že sa na nás môžu ľudia spoľahnúť a že sme veľmi dôležití. Pokiaľ pri tom však využívame mechaniku nadradenosti a podradenosti, tak sa jedná o manipuláciu a dlhodobo to nevedie k dobrým výsledkom.

Taktiež sa môžeme dostať do pasce, pretože chceme vyhovieť manipulátorovi, aby sme sa cítili dobre a zároveň nás to vyčerpáva (psychicky, fyzicky, finančne). Z tej pasce však nechceme vycúvať, pretože sa bojíme, že prídeme o dôležitosť, ktorá z toho vyplýva. Manipulátor nám našu náhlu neochotu pomáhať navyše môže dať pekne pocítiť ďalším emocionálnym nátlakom. Mne osobne sa stalo už mnohokrát, že som sa do takejto pasce dostal a nie je to nič príjemné. Ale je to veľmi dobrá skúsenosť a dobrý dôvod, prečo sa snažiť mať čo najviac rovnocenné vzťahy.

Stalo sa to aj vám? Zaujímalo by ma, kedy vnímate apely na ľútosť ako manipulatívne, a kedy nie. Budem rád, ak nám o tom napíšete do komentárov.

Páči sa ti článok? Budeme radi, ak o ňom povieš ostatným.