Pamätám si na ten moment, keď som bol ako malý chlapec v letnom tábore a podarilo sa mi privstať si skoro ráno. Vyšiel som na verandu a predo mnou stálo na lúke stádo asi ôsmich srniek, ktoré sa spokojne pásli na lúke. Lúka je veľká a miestni na nej pasú kravy. Niet divu, že srnky sa prišli tiež napásť dobrej trávy.

Jedna zo srniek si ma všimla, len čo som bol na kraji verandy a ihneď zdvihla hlavu. Prestala sa pásť a pozerala sa na prichádzajúce nebezpečenstvo. Druhá srnka netušila, čo sa robí, ale vycítila strach svojej kamarátky a zdvihla hlavu, aby sa tiež rozhliadla. Nevedela síce, čo sa deje, no napriek tomu prestala jesť a venovala pozornosť okoliu. Mohol som byť vlk, medveď alebo iná hrozba.

V nasledujúcom okamihu sa k nim pridali aj zvyšné srnky. Keď som sa pohol, už všetky vedeli o mojej prítomnosti a keď som spravil ďalší krok, aby som na ne lepšie videl, všetky sa rozutekali jedným smerom. Zmizli niekde v šere lesa.

Čo ich k tomu motivovalo? Ako sme my, ľudia, a naša motivácia odlišní od stáda srniek?

Človek je sociálny tvor, rovnako ako srnka. Vytvára si vzťahy, kmene či komunity, ktoré mu pomáhajú k prežitiu vo svete plnom nástrah. Srnky chodia v stádach a každá z nich skenuje okolie, aby prípadné nebezpečie oznámila ostatným. Človek rovnako vytvára spoločné prostredie, v ktorom sa cíti bezpečne. Či už je to komunita vo forme rodiny, priateľov alebo firmy. V každej jednej z nich sa chce cítiť bezpečne. Ak sa vyskytne hrozba, nedokáže sa plne sústrediť na svoju aktivitu. Ako sa srnky nedokážu pásť a zároveň striehnuť, tak ani my nedokážeme striehnuť na nebezpečie vo firme a zároveň podávať najlepší výkon. Potrebujeme svoj kruh bezpečia, kde navzájom dávame na seba pozor.

Aby sa nám toto darilo lepšie, motivuje nás k tomu už samotná príroda – naše telá. Vďaka vývoju našich mozgov sme získali prístup hneď k niekoľkým látkam šťastia, ktoré nás motivujú. Sú to adrenalín, dopamín, serotonín a oxytocín. Každý z nich má špecifickú úlohu.

Egoistické látky šťastia

Adrenalín a dopamín sú tzv. egoistické látky. To preto, lebo v rámci našej motivácie ich vylučuje naše telo primárne na to, aby sme sa cítili dobre práve vtedy, keď sme sebeckí. Nebudujú vzťahy, iba sa pokúša nás, jednotlivcov, dostať tam, kam sme si to zaumienili.

Adrenalín

Adrenalín pomáha nášmu telu prekonať fyzickú záťaž. Vzbudzuje v nás silu, tlmí bolesť a dodáva nášmu telu pocit, že vieme zvládnuť prekážku. Rovnako ako v prípade srniek, aj u nás sa objavuje v tele najmä počas fyzického vypätia. Adrenalín je súčasťou reakcie útok-alebo-útek a dáva do pohybu časti sympatického nervového systému. Zrýchľuje tep, rozširuje cievy a zabezpečuje príval cukrov do tela. Preto sa z takého “dobrého” pocitu niektorí ľudia vedia stať na adrenalíne aj závislí. Vysvetľuje sa tým tiež, prečo existujú horolezci, ktorí lezú bez lana, alebo prečo nám chýba posilňovňa, ak sme zrazu po roku vynechali niekoľko termínov.

Máte vo svojom okolí zamestnanca, ktorí čaká, kým ho “kopne múza”? Alebo niekoho, kto dobieha vždy na poslednú chvíľu? Možno sami preferujete blízkosť deadlinu, lebo vám to vtedy lepšie myslí a máte lepší focus? Pri strese sa uvoľňuje kortizol, stresový hormón, ktorý má za úlohu nás nabudiť. Dáva do pozornosti celé telo. Súčasťou tejto reakcie je aj vylúčenie adrenalínu. Výsledkom je, že nám rýchlejšie začne búšiť srdce, rýchlejšie dýchame a telo sa dostane pod stresovú záťaž. Adrenalín funguje rovnako aj pod stresom a práve preto sa možno aj vám páči vzrušenie z tesného deadlinu, kedy treba dokončiť projekt. Možno ste závislí na adrenalíne.

Dopamín

Dopamín je skvelý sluha, ale zlý pán. Jednou z jeho viacerých úloh je slúžiť ako odmena za dobre odvedenú prácu, za tabuľku čokolády alebo nové šaty. Keď sa srnkám podarí dostať na pastvu alebo ujsť pred predátorom, telo ich odmení v podobe dopamínu. Ich telo zaplaví dobrý pocit z toho, že sa im niečo podarilo. Nám sa vylúči dopamín, keď si odškrtneme položku na našom to-do liste alebo pošleme email. Dosiahli sme náš cieľ a preto si aj my zaslúžime odmenu za dobre vykonanú prácu.

Na dopamín si treba občas dávať pozor. Podobne ako pri adrenalíne si vieme vytvoriť závislosť na látke alebo aktivite, ktorá spúšťa odmenu a s ním dopamín. Môžu to byť drogy, gambling alebo sociálne média.

Závislosť na dopamíne je taká silná, že veľmi ľahko ovplyvní aj naše kognitívne procesy. V prípade mobilov a notifikácií nám náš mozog tiež posiela dopamín. Navykli sme si, že zakaždým, keď si pozrieme notifikáciu na Facebooku alebo skontrolujeme, či nám niekto nevolal, dostaneme pozitívnu spätnú väzbu. Vieme, že u nás doma nehorí. Alebo nás možno niekto zháňal. Vyhli sme sa práve problémom. Mozog sa preto bude snažiť stále na tieto veci na pozadí myslieť. Preto, ak máte mobil so sebou v miestnosti, aj keď je v tichom režime, vaše podvedomé kognitívne procesy budú stále vyhodnocovať túto situáciu. Prestanete naň myslieť až v momente, keď energia na skontrolovanie mobilu je príliš veľká – napríklad, keď je mobil v inej miestnosti. Vtedy sa lepšie sústredíme na to, čo máme pred sebou.

Nesebecké látky šťastia

Serotonín a oxytocín podporujú vzťahy a komunitu. Sú to chemické látky, ktoré naše telo vylučuje, keď cítime pocity dôvery, ocenenia a lásky, a preto sú označované aj za nesebecké látky štastia.

Serotonín

V živote sa potrebujeme cítiť potrební pre skupinu, v ktorej sa pohybujeme. Snažíme sa získať určitý sociálny status a stať sa zodpovednými. Ak ste v práci a váš manažér vám príde poďakovať za dobre odvedenú prácu, a vy sa cítite lepšie, môže za to serotonín. Jedným z momentov, kedy sa serotonín vylučuje do našich tiel je, keď prežívame pocit rešpektu, hrdosti, podpory či zodpovednoti. Preto vzniklo odovzdávanie cien, influenceri a iné ocenenia v podobe diplomov. Preto tak radi zavesíme naše fotky na Facebook a tešíme sa z každého nášho like-u. Cítime, že v tom momente nás ľudia rešpektujú a my sme hrdí na náš úspech.

Iným príkladom by mohlo byť, prečo máme radšej ľudí, ktorí do nás investujú svoj čas a energiu, ako tých, ktorí nám poskytnú peniaze. Ako to myslíme? Predstavte si situáciu, že ste v nemocnici po ťažkej operácií, ktorú si hradíte sami. Jeden váš kamarát vám pošle 5000 euro, aby vám pomohol s dlhom voči nemocnici. Druhý kamarát príde za vami osobne do nemocnice niekoľkokrát, spýta sa ako sa máte a donesie vám nejaké ovocie. Vyliečite sa, všetko je v poriadku a nastane situácia. V jeden deň prídu obaja kamaráti, že chcú od vás rovnakú pomoc. Ktorému pomôžete? Kamarátovi, ktorý vám dal šek alebo kamarátovi, ktorý vás chodil navštevovať? Väčšina ľudí bude preferovať kamaráta, ktorý sa ukázal v nemocnici osobne oveľa viac, pretože obetoval komoditu, ktorej máme všetci obmedzený počet – čas. Za poskytnutie podpory voči ľuďom môže serotonín.

Dnes, v kanceláriách, túžime po tom, aby nás kolegovia rešpektovali, aby sme mohli o niečom rozhodovať alebo aby firme na nás záležalo. Serotonín sa do našich tiel vyplavuje, ak robíme na projekte a sme zaň ocenení. Nemáme na mysli potľapkanie po ramene a pár teplých slov, ktorým nikto neverí. Ocenenie by malo byť autentické.

Oxytocín

Pamätáte si moment, keď vás objala mama a vy ste sa cítili ako v siedmom nebi? Aký je to pocit, keď ste sa medzi kamarátmi a môžete sa úplne uvoľniť? Čo prežívajú srnky, ktoré sa spoločne pasú na lúke a striedajú sa v strážení? Vo všetkých prípadoch za to môže dôvera a dávka oxytocínu.

V prípade, že existuje v komunite dôvera a jednotlivci si vyjadrujú vzájomnú náklonnosť a rovnocennosť, komunita nemusí mať jednu osobu, ktorá bude policajt a strážiť ostatných. V prípade srniek je to práve v momente pastvy. Vedia, že sa môžu jedna na druhú spoľahnúť. Kým jedna má sklonenú hlavu, tá druhá sleduje okolie a dáva pozor. Pomáhajú si navzájom.

V slovách pračloveka, oxytocín bol hormón, ktorý ho poháňal k tomu, aby zdielal svoju potravu, ktorej v tom čase nebolo veľa. Ak sa ulovila zver, úlovok rozdelil tak, aby každý v jeho kruhu mal aspoň kúsok. Tak zabezpečil, že jeho súkmeňovci nehladovali a boli v bezpečí. Navyše sa týmto spôsobom pripravil na prípad, kedy on nič neuloví. On potom dôveroval ostantým súkmeňovcom, že mu reciprocitne dajú z ich úlovku.

Dnes, za zavretými dverami korporácie očakávame, že náš kolektív bude fungovať podobne. V prípade, že sa stane niečo zlé, chceme, aby nás ostatní v tíme nás podržali. Robíme chyby a kolektív musí byť dostatočne silný, aby jedinca nevytlačil na kraj. Z chýb sa učíme. V opačnom prípade, ak si nedôverujeme, nikdy sa nevytvorí kreatívny tím schopný pracovať pod tlakom. Ľudia si budú hľadieť iba svojej práce, nikdy nepôjdu mimo ich povinností a s veľkou pravdepodobnosťou sa vytvorí toxické prostredie, z ktorého ľudia začnú utekať. Chceme sa cítiť bezpečne. To je sila oxytocínu.

Motivované srnky a korporáty

Motivácia ľudskej bytosti sa za jej evolúcie nezmenila. Motivovať zamestnancov preto môžeme zakladať stále na princípoch z doby kamenej alebo ak niečo odpozorujeme z prírody. Je jedno, či je to zamestnanec alebo srnka. V oboch prípadoch môžeme vidieť, že pokiaľ ľuďom naokolo dôverujeme, cítime sa v bezpečí, vládne medzi nami rešpekt, vzájomné uznanie a sme si vzájomne zodpovední, vytvárame dlhodobé dobré vzťahy a s nimi motiváciu spolupracovať.

Aby sme takéto prostredie vytvorili, nemusíte byť manažér. Ani majiteľ firmy. Pocit bezpečia chceme všade. Medzi kamarátmi, v práci, doma. A prvý krok môžete spraviť už dnes. Aký krok to bude? O vaše zámery sa môžete podeliť v komentároch nižšie.