6 zásad asertívneho „nie“ alebo ako som sa naučil hovoriť „nie“

Dnes začnem trošku nezvyčajne a to príbehom z vlastného života o tom, ako sa mi podarilo zvládnuť hovoriť nie.

Na pokraji puberty som chodil na turistický krúžok.

Bolo nás tam okolo 15 puberťákov a jeden dospelý (vedúci).

Asi si viete predstaviť, ako to tam vyzeralo. Vo vzduchu iskrili hormóny. My, opojení chalani, sme sa hnali za dievčatami a tie si pozornosti náramne užívali a niekedy ju aj „zneužívali“.

V tom čase, som bol v situácii, kedy som nevedel žiadnej babe povedať nie. Tak veľmi som túžil po vzťahu, že som si myslel, že ak odmietnem niektoré želanie, nebude ma nikdy už dotyčná chcieť.

Spoznajte svoje vnútorné nastavenie

Možno aj vás, tak ako mňa, v dobrej viere učili rodičia prílišnej zdvorilosti: múdrejší ustúpi; len neslušní ľudia odvrávajú, sebectvo je neodpustiteľné a podobne. Z podobných dobre mienených rád však môže postupne vzniknúť nebezpečné nastavenie: „Ak niekoho odmietnem, nebude ma mať rád.“

V mojom prípade bolo vnútorné nastavenie obdobou spomínanej vety: „Ak odmietnem požiadavku niektorého dievčaťa, automaticky ma nebude už nikdy chcieť a tak si k nej zavriem dvere.“ V tej dobe som tak veľmi túžil po vzťahu, že mi bolo jedno, čo po mne chceli. Dá sa povedať, že som takmer vždy vyhovel.

Našťastie si toto moje nastavenie uvedomil vedúci a rozhodol sa zasiahnuť. Mojím šťastím bolo, že som na zvládanie svojho nastavenia nebol sám.

Dovoľte si povedať nie

Viem, ľahko sa to povie, no oveľa ťažšie sa prekonáva strach z možnej straty. V hlave bežia myšlienky typu:

  • Ak to neurobím, bude ma mať ešte rád?
  • Ak to neurobím, pomôže mi ešte niekedy?
  • Ak to neurobím, bude si o mne myslieť, že som dobrý človek?
  • A podobne.

Doteraz si pamätám na pocity, ktoré som prežíval, keď mi raz vedúci zabránil reagovať na žiadosť niektorej z mojich kamarátok.

Celé to prebehlo tak, že si vedúci všimol, ako neviem povedať nie. Párkrát sa so mnou na túto tému rozprával a jasne mi dal najavo, že to, čo robím, nie je dobré a že ma dievčatá využívajú. Ja som ho samozrejme presviedčal o tom, že to tak nie je a že sa rozhodujem slobodne.

Raz, keď sme hrali vonku futbal, odletela lopta ďaleko z ihriska. Kamarátka po mne zakričala, aby som po ňu zbehol. Všimol si to však vedúci stojaci blízko pri mne a na základe našich predchádzajúcich rozhovorov mi potichu povedal, že nemám nikam chodiť. Doslova mi zakázal ísť.

V tom momente som nechápal, čo robí. Cítil som len, že mi bráni a nevedel som prečo. Boli to hrozné pocity, na jednej strane som chcel počúvnuť vedúceho, no na druhej ma to veľmi ťahalo splniť požiadavku kamarátky. Doslova som sa zvíjal v kŕčoch, ako mi strach stláčal vnútornosti. Horko-ťažko som to zvládol.

K môjmu počudovaniu sa však nič nestalo. Kamarátka si odbehla po loptu a aj naďalej sme boli kamaráti.

Samozrejme z jednej situácie som sa úplne nepoučil a tak sa v náhodných intervaloch opakovalo, že mi vedúci nejakým spôsobom bránil plniť požiadavky kamarátok.

Po niekoľkých úspešne „prežitých“ situáciách bez narušenia priateľstva, sa mi otvorili oči.

Uvedomil som si, že ak niečo nechcem, tak to stačí len povedať a nebude to mať negatívny vplyv na môj vzťah s danou osobou. Toto poznanie ma oslobodilo od môjho strachu. Zažil som situácie, ktorých som sa bál a aj napriek tomu nedopadli tak, ako som očakával.

Nie každý má však také šťastie, že má pri sebe vedúceho, ktorý mu prozreteľne pomôže zvládnuť strach pri odmietaní niečoho/niekoho.
Tu je krátky návod a pár zásad, ktoré vám môžu pri vašom tréningu hovorenia „nie“ pomôcť.

A) Ujasnite si situáciu, v ktorej sa nachádzate a zozbierajte informácie.

V tomto bode mi pomáha rozpoznanie komunikačných techník a čítanie reči tela druhého. Vďaka týmto schopnostiam získavam dodatočné informácie o jeho zámeroch, čo mi pomáha pri volení mojej reakcie.

B) Zvážte definitívne rozhodnutie namiesto unáhlenej reakcie

Je vhodné si prejsť svoje vnútorné nastavenie a opýtať sa sám seba:

  • Čo chcem dosiahnuť?
  • Aký je môj cieľ v tejto situácii?
  • Aký je môj cieľ z dlhodobého hľadiska?

Poznaním vlastných cieľov a hodnôt si zjednodušujem celý proces rozhodovania. Ak dôjdem k názoru, že to, čo po mne druhá osoba chce sa mi nepáči a nechcem to robiť, tak to jednoducho odmietnem.

Zásady, ktoré pomáhajú povedať asertívne „nie“

1. Používajte slová: „Nie.“ „Nie, nechcem.“ „Nie, nemám o to záujem.“

Nič nepridávajte. Nepoužívajte slovo nemôžem, ak chcete povedať nechcem.

Nemôžem pôsobí ako vyhováranie, ospravedlňovanie alebo ako manipulácia a väčšinou môžeme za týmto naším vyjadrením očakávať otázku prečo.

2. Všímajte si vlastné pocity

Naučte sa vnímať emócie ako informácie, ktoré vám môžu pomôcť nasmerovať vaše rozhodovanie.

3. Nevysvetľujte príčiny svojho rozhodnutia

Určite nedávajte vysvetlenia svojho rozhodnutia len z dôvodu, že sa to patrí. Ak sa rozhodnete pre zdôvodnenie svojho rozhodnutia, tak to urobte stručne.

4. Neospravedlňujte sa.

Šikovný manipulátor dokáže otočiť vaše ospravedlnenie proti vám a vyvolať vo vás pocity viny alebo ignorantstva.

5. Vyjadrite empatiu a rešpekt

Ak ste v styku s osobou pre vás dôležitou, môžete využiť empatiu a rešpekt k zmäkčeniu odmietnutia. Napríklad: Rozumiem, že je to pre teba dôležité, ale nechcem to spraviť (empatia, nie).

Vážim si ťa, no aj tak to nechcem urobiť (rešpekt, nie)

6. Dajte si pozor na otázku Prečo?

Je manipulatívna, pretože nás núti k vysvetľovaniu našich dôvodov alebo k ospravedlňovaniu. Vaše rozhodnutie však nemusíte ospravedlňovať a dokonca nemusí byť ani logické. Jednoducho ste sa rozhodli, že danú vec nechcete a máte na to plné právo bez toho, aby ste niekomu museli vysvetľovať logickosť vášho rozhodnutia.
Na základe všetkých skúseností, či už s vedúcim alebo neskôr s inými ľuďmi som prepracoval svoje vnútorné nastavenie.

Dnes by sa dalo vyjadriť nasledovne: „Ak niečo nechcem, tak to poviem. Ak niekto neakceptuje moje rozhodnutie, tak je to jeho problém. A ak mu moje rozhodnutie doslova vadí a stále chce, aby som ho zmenil, tak mi nestojí za to, aby som o tom s ním ďalej diskutoval. Neakceptuje totiž moju slobodu voľby.“

Aby sme sa pochopili, vždy sa snažím s človekom nájsť spoločnú reč a dohodnúť. Ak sa však rozhodnem, že niečo nechcem, tak nemám rád, ak sa ma snaží niekto zmanipulovať do iného rozhodnutia.

Páči sa ti článok? Budeme radi, ak o ňom povieš ostatným.

8 Comments

  1. Peter Holub 11. novembra 2015 at 20:26

    Veľmi pekný a dôležitý článok! Je to niekedy ťažšie ako sa zdá. Napríklad ja nechcem chodiť v nedeľu s kamarátmi hrať hokej. Roky som chcel a bol ochotný pre to všeličo obetovať. No a teraz už nechcem. Ale oni to nie a nie pochopiť. Stále ma presviedčajú, pýtajú sa prečo. Naša komunikácia týmto smerom sa z môjho pohľadu zmenila na pokazenú gramoplatňu pokazených gramoplatní. Jeden sa dokonca rozhodol, že to je mojím zraneným kolenom, aj keď to som nikdy nepovedal. A mňa už to nebaví riešiť 😀

    Reply
    1. Brozzki 26. februára 2016 at 19:25

      Prešo myslíš, že sa snažia zmeniť Tvoje stanovisko?
      Pýtal si sa ich na to? Možno týmto spôsobom sa dopracuješ k definitívnemu riešeniu, ktoré bude akceptovateľné pre obe strany.
      Tráviš s týmito kamošmi čas aj iné dni, ako v nedeľu?

      Reply
  2. Martin 13. novembra 2015 at 8:59

    Článok bol pre mňa pútavý a cítim z neho radosť, pretože prvá jeho časť naplnila moju potrebu prečítať si nejaký príbeh a druhá časť naplnila moju potrebu širšieho vzdelávania.
    Marshall Rosenberg tvrdí, že povedať prosté „nie“ nemusí viesť efektivne k cieľu. Za každým „nie“ sa skrýva nejaká potreba. (zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=UEqmZ2E1o64 ) Nie som expert, ale myslím, že ak sme sa rozhodli „len tak“ (prípad s loptou), môže to byť v skutočnosti potreba autonómie.

    Reply
    1. Martin Čajko 13. novembra 2015 at 15:03

      Ďakujem za pozitívny komentár. Video som začal pozerať a zatiaľ sa mi dosť páči :).

      Reply
  3. Zita Lenártová 25. februára 2016 at 22:50

    Turistický krúžok 🙂 Inak, vôbec som nevedela, že sa na to takto dívaš…to, že si plnil naše želania, bola len čerešnička na torte(ktorú nám vedúci vzal). Keď sa na to spätne pozriem, vôbec to neovplyvnilo náš vzťah k Tebe, keď si si s tým prestal…len sme si už museli vystačiť samé. Keď raz budem mať syna, určite ho na to upozorním…dievčatám nesmú chlapci plniť všetko, čo im vidia na očiach – aj bez toho ich budú mať rady 🙂

    Reply
    1. Martin Čajko 25. februára 2016 at 23:30

      úplne súhlasím a dodávam, že bez toho by som nebol tam, kde teraz som. Bolo to na niečo dobré. Bola to pre mňa vysoká škola odolávania a akceptovania nie, ako možnej reakcie 🙂

      Reply
  4. Jarmila Semanová 14. augusta 2017 at 9:13

    Bola som z domáceho prostredia zvyknutá všetko vysvetľovať, obhájiť, argumentovať ( celkom fajn výbava k analytickému mysleniu, čo si niekedy tiež vychutnávam 🙂 – pokiaľ neide o vzťahy, ale o fyziku, matematiku, najnovšie kvantum 😮 😉 … )
    Asertívne právo na jednoduché NIE? Skvelé. Ak predsa prišla otázka: “ Prečo NIE ?“
    reagovala som: “ Lebo som sa takto rozhodla “ …. vtedy sa to zdalo v pohode. Čo vy na takúto odpoveď?

    Reply
  5. Pingback: Hovoriť "nie" (citáty) |

Leave A Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *